Ako (ne)ušetriť peniaze a (ne)uvariť si pritom mozog?│Malá Fatra z Rajca do Martina

Napríklad takto – chodením peši – po slnku a dlho! 😀

        Povedzme, že aj takmer 30 kilometrov v takmer 30 stupňoch. 😀 A nastúpať pritom cez 1111 metrov už len tak akoby na dôvažok. 😀 Síce je to dlhšia, ale zato aspoň náročnejšia cesta. 😉 A výsledok je jednoznačne … hmm, aký vlastne? To zistíš vždy až na konci, milý pútnik, po tom ako vykročíš.

           Teraz Ťa zoberiem na výlet k môjmu výsledku … Dnes mám totiž za cieľ dostať sa Domov. Ako E(ííí)T(tííí) – len trošku bližšie.

          V bežnej (akože klasickej) praxi by si človek k tomuto účelu pozrel spoje a dopravil sa nimi v čo najkratšom čase z bodu A do bodu B. V mojom prípade to tentoraz znamená z Považskej Bystrice do Martina. Avšak v tej BEŽnej (akože bežeckej -pozdravujem LáĎu :D) si milovník dlhých behov, diaľkosiahlych turistík a niekoľkodňových pochodov vymyslí iný fígeľ, ľebo však precestovať “pol dňa” keď je pekne? To by bola škoda, ale prekráčať ho … to znie super. A k tomu nech žijú mapy.cz. 😀

       Ráno budíček nejako pred šiestou. Uff! Zombíček sa vykotúľal po minimálne desiatich minútach hundravého hužvania periny z postele. Nejaké to zvyšné pobalenie sa – beriem si domov veci na 5 dní – a ľôcham mrkvovo-jabĺčkovú šťavu pripravenú v chladničke od večera. K tomu balím na cestu aj banánové smútiky a poberám sa na autobus do Rajca, lebo ešte idem s Patrikom pozrieť do Alpensportu. Tam hodný čas pobudnem, ľebo som ľenivuô vyraziť do tých pekov, ktoré sú už teraz ráno značne enormné. Samozrejme, že čím neskôr pôjdem, tým čo-do horúčav horšie, aľe darmo by ste v tomto u mňa logiku hľadali. 😀 Medzitým ma zaujmú odtlačky šiaľku od kávy na papieri pri pokladni a nutkavo dostanem potrebu niečo z toho vytvoriť. Tvarom mi škvrna totiž pripomína skalnaté grúňe Rozsutec alebo Podskalský Roháč. 😀 Nakoniec mi pod rukou vzniklo toto … A ja sa presne o 12:00 zulu najslnečnejšieho pozemského času dávam konečne na cestu. 😀

Machuľe od kávy a Podskalský Roháč ako si ho v hlave predstavujem :)
Machuľe od kávy a Podskalský Roháč ako si ho v hlave pamätám. 🙂

            Veľmi rada sa túlam sama. Mám za lubom polobeh – zrýchlený presun, ale už po pár kilometroch rozpraženej asfaltky si uvedomujem, že s takto plne naprataným batôžkom, aj keď len 20-litrovým (WAA Ultra Bag), to behom nie je žiadna sranda. 😀 Celkom nechápem, ako s ním môžu behať Marathon de Sables, pre ktorý bol navrhnutý – 251 km počas 6 dní saharskou púšťou v Maroku. Veď by ma usmažilo. Ale asi sa začínam už teraz cítiť podobne ako oni, a tak radšej prechádzam len do rezkého kroku. 😀 S tým batohom mám pochodených stovky a stovky kilometrov na dlhých trekoch, ale behať s takou opachou, no pfuj, ďakujem pjekňe!

Na tomto mieste ma absolútne fascinuje línia čiar – obloha, polia, cesta.

        Mala som na výber – či ísť cca 28 km cez Kunerad alebo 38 km cez Hnilickú Kýčeru. Keď pozerám na tie kopce takmer v nedohľadne a slnco v dohľadne až moc, pričom moje stehná ešte stále pamätajú nástrahy pani Kýčery a nekonečnosť sedla tety Majbíkovej, volím radšej kratšiu variantu. Za Rajcom sa teda napájam na cyklotrasu vedúcu do Kamennej Poruby.

Martinské hole úplne vzadu vľavo. 🙂 Tam už budem za polovičkou trasy.

            Nato, že je pracovný deň v čase obeda, tak okolo chodí prekvapivo veľa áut. Občas príjemne osviežujúco zafúka a teším sa z farebných políčok a rozvoniavajúcich kláskov. Vetrík mi mojím smerom h(n)ojne zavanie aj hnoj. 😀 A tam v diaľke na hrebienku nad Rajcom, kde som bola behať minulý týždeň a zastihla ma pritom riadna búrka, je napísaný pozdrav skoro ako pre mňa. 😀 Len neviem, kto je M?

          V Kamennej Porube som asi prvý raz a tento výhľad na Fatru mi pripadá vskutku panoramatičný.

        Za dedinou stúpam asfaltkou do kopčoka a obdivujem miestne pokojne sa pasúce býčky. Ak to teda niesú kravišty. 🙂

              Z vŕšku sa mi odkrýva výhľad na Kunerad a vzadu – celkom vpravo na fotke – už vidím vstup do doliny, kde sa napojím na modrú značku, očakávajúc, že budem potom hodnú chvíľu v tieni.

            Nad Kuneradom sa poteším takejto chalúpke na stračej nôžke a dávam si v tieni smrečkov na pníku pauzu. Posilním žalúdok fľaškou smútika. Nebolo mi hladne ani zle, ale už mi je razom priam spokojne. Aj keď sa hovorí, že Slovákovi je len vtedy dobre, keď mu je dobre zle. 😀

            Po chvíli pokračujem ďalej a vstupujem do doliny, ktorou ma čaká ešte ďalších 7 km po asfaltke či štrkovej ceste a potom 2 km strmším lesným chodníčkom na hrebeň.

             Hneď však smutne zisťujem, že žiadny tieň sa v doline konať nebude – nemá totiž z čoho. Stromy tu už takmer nie sú, lesy tiež. Vysekané skoro na kompletku. 🙁 Páľava, s ktorou som na tomto mieste fakt nepočítala, sa mi na 7 km zarezáva do hlavy a aj napriek tomu, že popri sa neustále kľukatí zurčiaci potôčik, v ktorom by som sa najmileradšej okamžite vykúpala, tak ako mám vo zvyku, ale dostať sa k nemu cez polmetra vysokú žihľavu je ťažký oriešok. Hlavne po skúsenosti, keď som raz vyhrala 20 eur v stávke o to, či prejdem asi 50-metrový úsek obrovského žihľavového poľa. Síce som dva dni nemohla poriadne spať a štyri dni som mala na nohách spuchnuté “popáleniny” bez milimetríka nedotknutej kože, ale zarobila som si na ne poctivo za minútku. 😀 Biznis, bro! 😎

          Roztopená na 16. km mojej trasy konečne stúpam na lesný chodníček do tieňa stromov.  Len mi to teplo nahrádzajú 170 m výškové na 1 kilometri – výživné. 😀

       Na vyvaľenom pníčku si druhý raz trošku oddýchnem a čochvíľa ma cestička vypľuje z lesa …

        … do čučoriedkových lánov. To značí, že už začínam byť dosť vysoko. Vytešujem sa tu z kľukatého chodníčka a kde-tu pohodených ihličnatých stromkov.

              Takmer dopíjam už svoju druhú fľašu vody a pripadá mi, že mi všetka okamžite vyteká z pórov na celom tele. 😀 Dopotená jak kôň pod sedlom.

            Ako obuv som kvôli závažiu na chrbte dnes zvolila robustnejšie Altry – ich veľkou prednosťou je síce 0 mm sklon medzi pätou a špičkou a fakt mega veľa miesta vpredu na prsty, ale keď som viac naľahko, tak sa aj tak najradšej túlam a behávam v Luna sandáloch alebo naboso. 🙂 Ale to je vlastne všetko, v čom chodievam celoročne na hory. 😀

       Ale! Prívetivé je to, že konečne vidím vysielač. Menej už to, že mi v uškvarenom mozgu pripadá nekonečne ďaleko. 😀

         Posledný úryvok lesa medzi čučoredím pod hrebeňom mi je chvíľkovým vykúpením. 🙂

      Ale keď z neho vyleziem, tie technické zázraky mi pripadajú stále rovnako vzdialené. 😀 No dobre, už trošku menej. Ale tu nastávajú pravé kochačky krásami okolia.

          Veľmi ma to tu pre oko baví, rozhliadam sa na všetkých desať svetových strán – i na krásny lúčny hrebienok vedúci cez Skalku do Turia.

           Vysmiata ako slniečko na hnoji – lebo veď hnoj mám už dnes za sebou a slniečko stále nad sebou. Všetko hrá. 😀

          Neviem, či to len ja toľko fotím na tomto úseku alebo sa ten hrebeň fakt rozhodol ku mne nepribližovať. 😀

     Nechávam za sebou Rajeckú (rajcovnú :D) stranu a prehupujem sa pomaličky lapajúc po dychu a príčetnosti do mojej rodnej Turčianskej hrudky. 🙂

       Uhrančivo ma zobďaleč sleduje pán Kľak, tak mu venujem niekoľko minút rozjímania a spomienok na jesenný prechod hrebeňovky s nocľahmi po útulniach. Špeciálne myslím na úsek od Grand Hotelu PartyZán po Javorinku za Kľakom – veľmi krásna a ofšem nekonečná cesta, keď je človek nabalený na viac dní. Ale nielen moje hafuše – Ben a Conie – mali z toho výletu nesmiernu radosť. 🙂

           Keď sa mi objaví pred očami vysielač a celá Turčianska záhradka ako na dlani, po rozume mi chodí vkuse pesnička od Heľeniných Očí – “Tak tu som, tak tu som! S oholeným kaktusom …”. 😀

         A tam dole už vidím Domov! Martin. Už len zhruba 10 kilometrov.

         Volím ísť asfaltkou po značke a nie po zjazdovke, kvietky rozvoniavajú a stretávam prvých ľudí – cyklistov, makajúcich do grúňa.

      Už niekoľko hodín sa fakt teším na túto horskú chatu! Stará známa, minimálne stokrát navštívená. So známkami fatamorgány a s očami krížom objednávam u tetušky za pultom, s ktorou hádžeme aj kúsok reči, všakovaké šmaky a hneď putujú v podobe pivka a čipsov do bruška. 😀 Masaker zdravé kombo, ale výsostne už túžim po niečom mastnom na zalepenie bachora. A hlavne slanom, lebo všetok môj sodík zostal vysolený v kopci. 😀

           Vonku pri stole náhodou stretávam a prisadám si k Mirke z martinskej Dobrej Prírody/Good Nature a k jej kamarátke. 🙂 Chvíľku debatujeme, potom sa poberajú a mám nakázané sa druhý deň u nich zastaviť – doplnia mi zásoby vegan klobaňe na trip do Dolomitov. Ďaku krástne! Mimochodom, kto by ste chceli, máte u nich 20% zľavu na všetko s kódom KatkaJanurka – stačí im len na SK stránke vopred napísať mail a spomenúť ho. Alebo tu na vynovenej českej webke rovno zadať kód do objednávky. 😉

         Nuž a keď to tak sumarizujem, za pivo a za čipsy som minula to, čo by som dala za vlak, takže som vlastne skoro vôbec neušetrila. Napriek tomu som však získala mnohé – pretože krásny zážitok z prírody, času o samote a zo stretnutia s dobrými ľuďmi mi už nikto nevezme. 🙂 Iba ak slabšia pamäť po 90-tke. 😀

       A tak sa poberám domov. Dolu. Už tak známou cestou. Cez les okolo vodičky …

    … so slniečkom šantiacim tentoraz už za chrbtom a postupne s prichádzajúcim večerom strácajúcim na intenzite …

           … okolo pamätného dela na Hodinovke …

Pamätník delo hodinovka Martinské hole

          … a pod serpentínami okolo chát cez jeden z mojich najobľúbenejších bežeckých chodníčkov na Stráňach …

        … a kúsok ponad Cestu zdravia dolu k domčekom až na Podháj.

Jedľoviny, Martin

    Doma ma hneď pri bráničke čaká srdečné privítanie mojich dvoch miľúbených hafuší. 🙂

Hafuše Ben a Conie

              Fotené v zime – samozrejme – ale presne nejako takto som ja celý čas dúfajúc hľadela na mraky, či sa zatiahnu a či náhodou v tom hicíku nezasneží. Aj s krúpami by som sa uspokojila. 😀

Bol to ale krásny deň!

A Tebe, milý čitateľ, minimálne taký prajem tiež. 🙂

Katka Janurka

Ak sa Ti tento článok páčil alebo máš rád moju tvorbu, veľmi ma poteší, ak ma v mojom písaní podporíš cez Ko-Fi: Pozvaním na kávičku. 🙂 Ďakujem!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *