80km Ultra Beh | EcoTrail FLORENCE | Taliansko

 

                 Aké je to odbehnúť viac ako 80 kilometrov naraz? Dá sa to vôbec? Pre jedného pomaly chlieb každodenný, pre iného nepredstaviteľná záležitosť. Ja sa s mojimi očakávaniami a schopnosťami v rámci „diaľkoplazectva“ nachádzam  zrejme niekde uprostred.

            Takmer 20 rokov som neznášala akékoľvek behanie a bola som orientovaná akurát tak na chytanie zákerných autobusov, zásadne chodiacich o minútu skôr. Na telesnej výchove som sa spolu s ďalšími spolupáchateľkami rada schovávala za miestne tuje, keď sa vo vetre šuchlo o čomsi tak nepochopiteľnom ako je slovíčko BEH. Beeeee!

Eco Trail Florence a Katko šťastko v cieli

            Ale ako to tak v živote býva, po spleti mnohých väčších a menších príbehov, človek zrazu zistí, že sa v ňom niečo zmenilo, veci už nie sú ako predtým a pobrali sa novým nepoznaným smerom. V tomto prípade rozhodne k lepšiemu. 🙂

… a tak sa poďte so mnou pozrieť na Eco Trail Florence. 😛

Eco Trail Florence (82 km a 2920 m stúpania)

Deň pred Dňom Dé

               Je tu so mnou aj Kubko z rodu Vraníčat. Cesta nám trvala od štvrtka večera asi 14 hodín autobusom z Bratislavy s príchodom v piatok doobeda, takže sme takto deň pred pretekmi riadne pokrčení, ba priam dohužvaní a mierne nedospatí. Aľe čoby sme sa prieskumnícky a zvedavo trošku nepoprechádzali pol dňa centrom Florencie, keď môžeme – a tak nazbierame cez 15 kilometrov. Akosi ma to zmohlo a hodinový šľofík na piesočnej pláži rieky Arno padol vhod. Cestovanie je drina, za ktorú by ma mali platiť. 😀

Katuška, veget a makové hrebene

            Nuž a na druhý deň? Si tak prešľapujem z nôžky na nôžku – v sobotu ráno 30. marca 2019 pred 7:00 – na štartovej čiare na námestí Piazzale Michelangelo v historickom centre mestečka Firenze v Taliansku a pripravujem sa na svoje posiaľ druhé najdlhšie bežecké túlanie sa. Mojím najpraďalekejším je zatiaľ nezabudnuteľne úžasná minuloročná Ultra Trail Vipava Valley 2018 (UTVV100) v Slovinsku o parametroch 106 km s 5500 m stúpaním, z ktorej si môžete pozrieť aj moje záverečné videointerview TU. Na Florenciu som sa pomedzi iné radôstky tešila zhruba posledného pol roka, odkedy mi asociácia Slovak Ultra Trail oznámila, že som vyhrala štartovné v jednej z ich súťaží a práve vďaka Vipave som šla do toho s dôverou, že aj túto vzdialenosť dokážem zvládnuť. Jupíííí, jej!

Piazzale Michelangelo – b*tch, we’re fabulous!

            Nie som ktovieako nervózna, hoci sa už neviem dočkať chvíle, kedy nás hromadne vypustia na trať. Usmievam sa dokonca aj vtedy, keď desať minút pred štartom zisťujem, že môj teľafoň sa rozhodol – zdá sa, že nadobro – dostať záchvat čiernej obrazovky a vypol sa. (A rozchodil to, goblin jeden, až o ďalšie dva dni!) Oukej, takže tento bežík pôjdem bez záznamu trasy do mojej Strava appky. A bez mapy. A bez hodiniek. A zrazu akoby aj bez rúk … Počkať! Veď na toto potrebujem len nohy, hlavu, svetlo v duši a v čelovke! Vzchop sa, človečina, nejaký zrádnik čarotechnický bazmek si na Teba hádam nepríde! A organizátorské človeky isto parádniacky označili celú trať, spoľahni sa na nich teda a neboj nič, Katuška. 🙂

Šelfie time!

            S Kubkom sa ošívame a obzeráme po dave ľudu, ja ešte tlačím nejaký ten bodkovaný banán, cvakáme spoločnú šelfie na pamätnú poličku a stretávame zo slovenskej osádky aj Martina Plačka, tak chvíľku kecáme, inak samá zvučná taliančina navôkol a milé rozhadzovanie ručičkami v teatrálnosti gest. (Ale menej ako v Španielsku! :D). A už to aj začína …

            Vybiehame všetci v kôpke a do kopca, aby sme začali trhať ten sľubovaný mestský asfalt, ktorého nakoniec bude toľko neúrekom, že prevalcujem aj svoje betónové bežecké rekordy (rozumej odhadom 35+km, pričom doteraz mám tak max. cestný polmaratón 21 😀 au!). Obiehame koliečko pekným lesným parkom okolo baziliky ktoréhosi svätého bakieho a z kopca cez mesto mierime na vodný kanál rieky Arno. Tu udupaným chodníčkom trielime po totálnej rovinke aj dobrých 7 km. Kto ma pozná, tak vie, že som vo svojom živle akurát tak len pri behu do kopca 😀 , aľe keďže sme ešte len na začiatku, tak zvládam aj toto ploché mordstvo.  Tá svieža jarná zeleň, poprosím!

Rieka Arno

            Následne z voľajakej bárs šumne taliansky znejúcej dedinky vybiehame od vodného kanáľa už strmšie nahor, aby sme začali postupne naberať sľubných takmer 3000 výškových. Architektúra toskánskeho typu je dychberúca, každý domček a vilka majú svoje čaro a beh pomedzi olivové háje tomu celému začína dodávať tú správnu atmosféru. A tie výhľady dolu do diaľky na mesto! Dnes som tu správne a cítim, že všetko je ako má byť. 😛

            Slniečko takto z rána je ešte prívetivé, aľe počas nadchádzajúcich hodín bude značnou skúškou odhodlanosti a výdrže nejedného z nás, keďže na oblohe celý deň ani mráčik a v tieni neskôr aj 22 stupňov. Takto skoro z jari na to pečenie do hláv ešte nie sme veľmi zvyknutí. Ja už začínam do grúňa po strmočiznej asfaltke naberať v tvári farbu burgundského vína a zbavujem sa jej až o 10 kilometrov ďalej pri zbehoch, ktoré si preventívne dávam v elegantne slížikovom tempe, aby ma náhodou nerozboleli kolená. 😀 Niežeby ma bolievali – to nie, aľe ja som veľký preventivista a aspoň mám výhovorku, prečo sa neponáhľať v mnou tak neobľúbených zbehoch. Zakaždým si dolu grúňom len povzdychnem, že prečo sa radšej neprihlasujem na vertical behy do vrchu ako počas prvých dvoch rokov mojej závratnej bežeckej kariéry. 😀 Asi je to preto, že by som ich vybehla rýchlo a zážitok by tak skončil príliš skoro – a na to mi je lepšie veru poplahočiť sa v prírode o 15-20 hodín dlhšie v rámci ultra, nech netrochárčim. 😀 Zároveň si na tejto asfaltovej strmine v duchu hovorím, že by som to nechcela bežať aj nadol, čím si šijem na seba kliatbu, nevediac, že posledných cca 15 km trasy sa beží aj naspäť v takmer identickej podobe. To máte tak, keď si nenaštudujete vopred mapu trate. 😀 Zodpovednosť na prvom mieste, ehm.

Ako stúpame, výhľady na Firenze sú viac než slušné.

            Možno ste si všimli, že strašne odbieham dopredu-dozadu a príliš sa rozpisujem, aľe to je tým, že mám brutálnu radosť z toho, že po dlhšej dobe píšem regulérny článok z činnosti, ktorú zbožňujem, a tak mám pocit, že musím dobehnúť zmeškané písmenká. 😀 Kľud, Kataríňan, sústreď sa!

Čarovné uličky s kostolíkom – okolo neho budeme bežať  aj naspäť večer už za tmy.

            Takže som kdesi na 17. kilometri a prichádzam na Riotorto – prvú občerstvovačku. Som zvedavá, čo tu mám ako vegán na výber – a prekvapivo, nie je toho tak veľa ako som z tých našich slovenských zvyknutá. 🙂 Tak dávam horúci čaj s cukrom, vodu, kúsky nakrájaného jablíčka a pozerám, či by sa ešte niečo schodné nenašlo, lebo všade samý syr, nutelly, všakovaké koláče. Hmm, zrak mi padne na čistý chlieb poliaty olivovým olejom. Tento šmak mám vyskúšaný ako najlacnejšie jedlo v reštikách z ciest po Portugalsku (avšak aj s olivami) a dávam si v duchu kontrolnú otázku, či mám na to chuť, lebo s lepkom a veľa tukom nie som top kamarátka, obzvlášť pri behu. No keď mi  Johan (meno môjho brucha – Johan Sebastian Bach z rodu Bachorov) súhlasne zaškvrčí, tak idem do toho. Takto po kúskoch zbodnem asi dva chleby, zahrýzajúc pomedzi ne ešte jablká. Doplním vodu do pol litrovky, poďakujem Graazzzieee a bežím ďalej.

Spomínané burgundské v tvári ma nepustilo prvých 20 km.

            Niekde za siedmymi horami a siedmymi dolami od 25. kilometra sa začínam stretávať už len so stále rovnakou skupinkou cca 15 bežcov a s jedným z nich bežím povedľa hodnejší kus, tak sa ho lámanou ruko-noho-taliančino-španielčino-portugalčinou pýtam, koľko už máme za sebou a aký je čas. Toš, keď nevie anglicky, aľe chápeme sa a klopkajúc po jeho hodinkách mi ukazuje, že bežíme presne štyri hodiny a máme za sebou štvrťstoročnicu. To je zatiaľ na moje pomery celkom seksi tempo a som pri sile, tak s nádejou pookrejem do ďalších už ľen 57 km. 😀

            Cestou bežiac kdesi do ďalšieho grúňa zvaného isto Montaňa belissima tutti frutti zrazu zbadám za plotom tri štekajúce hafuše. Ako zveromil a psoľúbič sa im mocne poteším, avšak o niečo menej o tridsať metrov ďalej, keď plot zrazu skončí a hafuše sa rozbehnú na mňa s tým, že jedna obrovská biela ovčiarska ako vystrihnutá z filmu Bella a Sebastian na mňa vyskočí a zakvačí sa do mňa labami s čumákom dva centimetre od mojej hlavy. Držím bez pohybu modliac sa so zavretými očami večné tri sekundy, kým ho neokríkne gazda obďaľeč majstrujúci čosi s fúrikom a milý psík sa stiahne za ním. Fuuu, o vlas! Či o chlp? Aj o nos. 😀

Fajnšmekri

            O kilometrík ďalej sa radostím nad ďalšími hafušami, ktoré si to rozhodli vyfajrontiť priamo na chodníku našej trasy a chvíľku ich pomojkám, však na tvárenie sa, že behám, bude dnes ešte času ako čečiny.

Tu je farba obstojne v norme! 😀

                  V lesoch sú tu krásne technické úseky s trčiacimi skalami a koreňmi a nahor sa mi kluská dobre. Pokračujúc chodníčkami lesom zrazu vybehnem na prírodnú kamennú terasu, ktorá vyzerá vytrhnutá z tunajšej prírody, úplne akoby ju tu niekto pridal len tak. Pripomína mi trošku kamenistý chodník Nízkych Tatier a jedno podobné miesto v Krkonošiach.

            Na 27. kilometri dobieham na druhú občerstvovačku – Madonna del Sasso – kláštor na kopci uprostred lesa. Akože ohúrená som a prekvapená úplne pozitívne. Takéto krásne miesta môžem.

                   Znovu pijem presladený čajík a tlačím jabĺčka, teraz už aj s trochou zrelších banánov, čo som náhodou medzi tými zelenáčmi našla. Dávam ďalší pokus aj troche chlebu s olivovým olejom, no tentoraz si ho hojne osolím, ľebo cítim, že slnko pracuje a telo sa mi už moc ani nepotí, hoci vody pijem dosť. Keď ma vidia organizátori, posolia celú tácku aj pre ostatných. Bella! 😀

            Miestnosťami kláštoru schodišťom zbieham dolu a pokračujem cez nádvorie na širokú zľahka kamenistú lesnú cestu. Nejaké tie klesania a zas stúpania, výhľady naspäť na kláštor priam magnificentné, takže tu častejšie vyťahujem foťák, nech poteším aj svoje fotografické črievko.

Tu sa moji spolužrebci ponúkli, že ma odfotia s kláštorom, avšak odsekli ho v polke. Tradične vo mne kypel kompozičný hnev, tak som si to cvakla “celá bez seba” radšej sama zas a znova. 😀

                Míňam krásne zazelenané machom porastené zákutia, prebúdzajúca sa jar je tu nádherne vidieť na každom kroku a vtáčiky štebocú prenikavo z každého stromu a kríčka navôkol. A tie vône! Tie omamne lahodné vône plné jarných krás si viem živo vybaviť aj s odstupom takmer mesiaca, píšuc tento článik.

Na mojich priebežných svoječkách naďalej kontrolujem odtieň červene a hladinu energie. Keď mi klesne viečko a ovisne brada, bude už zle. 😀

             A čo Vám budem hovoriť, dobre sa mi ide, aj keď som určite už oproti začiatku spomalila. Do toho už vyťahujem aj starý známy trik, značne využívaný napríklad na Malofatranskej 50-tke – a namáčam si vodou čeľenku, ňech ma tu znenazdajky nekľepne od tepla. Hlava v chlade, ide sa. 😛 Nakoniec toto osvieženie využijem na trase ešte aspoň 5-krát, lebo slnco je ako pekáč a čelenka mi schne rýchlejšie než ja stíham bežať. A fotiť. 😀

Čistý šmak pre Katušku, kopčok na dohľad.

          Z lesa vybieham na lúčky, z ktorých pred sebou zbadám grúňik. Poteším sa mu, že zase môžem čosi nastúpať, lebo je to naozaj jediná možnosť ako ja viem niekoho dobehnúť či predbehnúť a zo dvoch bežcov veru aj nechávam v kopci za sebou.

           Hore na vrchole ma samozrejme po chvíli dobehnú, pretože sa rozplývam nad výhľadmi do všetkých strán a fotím si okolie – s veľkou chuťou ľahnúť si len tak do trávy, založiť si ruky za hlavu a pohupovať si pokrčenými nôžkami.  Je tu prosto nádherne!

Náznak vyžutej upečenosti a uvarenej mysle

               V diaľke na kopci vidím akýsi ďalší kláštor a v duchu si vravím, že isto nás tam budú hostiť ďalej na trase – tak, ako na tom prvom, ale že je to ukrutánska diaľava ešte. 🙂 Z vrcholka nás všetkých čaká strmý zbeh dolu grúňom, jeden vskutku azda aj najstrmší z celých pretekov. 🙂 A aj pomerne dlhý, takže idem zase opatrnko.

A strmo dolu …

              Fotka nedokáže tú strmosť vystihnúť ani zďaleka a zaiste ma aspoň tri človeky cestou dolu obehnú, až kým nezídeme úplne do dolinky k potoku, odkiaľ nás zas čaká strmý výstup nahor na hrebeň oproti. To je presne pre mňa, tak ich do jedného znovu predbieham ja. Niektorí sa uchechtnú – asi v štýle, že „ach, zase Ty?“ – a jeden ujo mi aj tlieska a čosi oduševnele na mňa taliančí. 😀 Prego, prego! 😀

… a oproti zas nahor!

                  Pokračujeme parádniackymi výhľadovými lúčkami pozvoľna nahor, sem-tam nadol, nič výrazné, všetko také bežateľné úseky. Kláštor v diaľke už vôbec nie je tak ďaleko ako sa mi pred pol hodinou zdalo a moje tušenie, že bežíme priamo k nemu, rastie. Ej, aľe vidím tam ešte kus kopčiska pred sebou! Skvelé! 🙂

Ďalší grúň zdolaný!
Sťahujeme sa sem? … Vzadu úplne vľavo hore na kopci spomínaný kláštor. 🙂

                  Pod kláštorom je na kopčeku akási utešená hacienda – radosť bývať – a ja si úplne užívam stúpanie k nej. Čoraz viac cítim silu v nohách práve do kopcov, čo sa viditeľne odzrkadľuje na mojej zrýchľujúcej tendencii práve v týchto úsekoch. Vojdem do krásneho priestranného ihličnatého lesa a musím sa nahlas zasmiať. Prečo? Vidím širokú lesnú cestu nekonečne rovnú a nekonečne strmú až do neba. Krásne! Dajte mi ešte aspoň desať takých kopcov a žiadne klesanie!

Vertical Sky Runner’s Stairway to Heaven 😀

                  Kluskám hore tým strmiakom, lebo však davačka sa musím ukázať, predbieham turistov s detičkami a dôchodcov, ktorí povzbudzujú. To Vám úplne zdvihne ego. 😀 Ale aj niekoľko bežcov – fakt sú kopce moje najsvetlejšie výkony. 😀 Hore kontrola a ďalšia občerstvovačka – 42 km, Kláštor Monte Senario.

                   Na občerstvovačke sa trošku zdržím, lebo som akási myšlienkovo spomalená a zabudla som ako sa má rýchlo jesť a ani sa mi do toho nechce, prežúvanie je náročná činnosť. 😀 Zas dáke jablíčko zbodnem a jeden banán asi, kúsok chlebíka s oliváčom a soľou, ale už mi ho žalúdok nepýta. Viem, že dnes jem na svoje pomery veľmi máličko. Znovu sa milých ľudkov pýtam, že koľko je vlastne hodín, keďže smart teľa mi nefunguje a zisťujem, že som na tom s časovým limitom stále ešte úplne dobre. Mňa tieto limity totiž  vedia celkom principiálne nervožuť – najradšej by som ich zrušila alebo zbenevolentnila o nejakých 20-30 percent na Katuškin obraz, nech mám pohodu. 😀

Monte Senario

             Totiž, aby ste mi rozumeli – ja som totiž o sebe vnútorne presvedčená, že zvládnem naraz súvisle aj 200 či viac kilometrov bez toho, aby sa mi išlo v hlave zle, ale musím mať na to dostatok času. 😀 Lebo keď sa snažím ísť v časotiesni prirýchlo na svoje pomery, tak sa ľahko rozbijem. Preto krátke rovinaté rýchle trate vôbec nie sú pre mňa. Je to ako s matematikou na škole – ako som len nenávidela tie 10-minútovky písomky! Vždycky štvorky-päťky – a to len preto, že aj keď som na tie riešenia príkladov dokázala nakoniec sama prísť, trvalo mi to vždy aspoň o polovicu dlhšie a všetci už medzitým odišli. 😀 Taký nepochopený matematický génius na časovú vytrvalosť mojich pančeliek 😀 Ale čo!

Asfalt …
… asfalt …
… asfalt!

                        Z kláštora zbieham lesíkom do najbližšej dedinky, odkiaľ sa dlho motkám asfaltkou. S mojim ruko-noho-rečniacim talianskym parťákom sa dávame do reči už snáď piatykrát. Dole kopcom ma čaká, chudáčik, lebo mne sa ide kúsok horšie a pichá ma chvíľu v boku. To už si tie chleby s olejom vyberajú svoju daň v kombinácii s nadskakujúcim žalúdkom dolu strmou asfaltkou. 😀 Tak prosto zvoľním a o desať minút bežiac do kopca už je zase dobre. Niekde tam na 50. kilometri ma povoláva aj matička príroda, tak letím do kríkov. Uff! Nebolo mi zle, ale nečudo, hneď sa ide akosi ľahšie. 😀

… ASFALT?! 😀 Žrebci a žrebky, pomodlime sa …

Asfalt náš nekonečný, zmäkči sa tvrdosť Tvoja! Príď koniec Tvoj! Príď začiatok trailu Tvojho!

Ako v lese, tak i na lúke – a odpusť nám naše betónom behy, neuvaľ nás do rozhorčenia z nedostatku chodidiel nehy ako my neuvaľujeme naše nohy do úzkych topaňí cez kopce i zbehy.

Amen!

Kde nič, tu nič, ja nič, Vy nič, pre nič-za nič.

                     Ako bežím ďalej, tak kde nič, tu nič, ja nič a zrazu vinič. Veľa viníc a pomedzi ne lesy. Krásne! Na 57. kilometri sa ocitám znovu na občerstvovačke zo 17. kilometra – Riotorto – tesne pred západom slnka. Žujem po banáne a jablku – fakt tu iné pre mňa na jedenie nie je – a naberám si do fľašky na cestu ionťák, lebo toho cukročaju už som prepitá. Rýchlo sa po celodenných úpekoch ochladzuje a bežci sa tu priobliekajú. Ja som lieň, tak ostávam v krátkom tričku, že reku aspoň ma chlad bude motivovať pridať do tempa. 😀 Lebo keď sa prehrejem, som ešte pomalšia – ak sa to vôbec ešte dá. 😎

A Oscara za ľúbezný západ slnka získava … Oskar!
25 km do finišu – už mi uděřilo z toľkieho asfaltu? 😀

                Pokračujúc ďalej – už len posledných sladkých 25 kilometrov do cieľa – sa vytešujem z posledných lúčov slniečka a následne i nádherne ružovkastej oblohy, keď slnko zmizne úplne.

Pozri tú krásu, to je Raaaaaj!
No nádhera, asi nezaspím!
Puskailer, waka-maka-fou! 😀 ( Pozri song od BijouTerrier)

                    Prepletám sa pomedzi samôtky a menšie zhluky usadlostí, späť do lesov a zas k domkom. Ubieha mi to celkom rýchlo, vždy mám pri behu po tme pocit, akoby sa mi zjastril zrak a zbystrili všetky inštinkty. A aj samotný čas akoby ubiehal nejako ináč, ilúznejšie.

                   Už ani neviem, čo je skôr a čo je kedy. Bežím cez nejaký kláštor, kde zrazu strácam dych. Otvára sa mi totiž nádherný pohľad na nočné svetlá celej Florencie. Chvíľku tam postojím opretá o múrik a kochám sa tou krásou, rušiac s(ú)kromný nočný život ohmatávajúceho sa párika talianskych tínedžerov. Neodolala som. Miscuzi! 😀 Bežím ďalej dolu, pohľad na cieľ ma namotivoval pridať.

Florence Firenze at Night

                       Onedlho sa ocitám na kamennom námestíčku malého mestečka a motám sa uličkami. Niekde tam prichádzam ešte k poslednej občerstvovačke na 67 km – Fattoria di Maiano – je to kostolík pri veľkom skalnom brale.

                 Hlcem vodu, banány, jablká, soľ – a pokračujem ďalej vytúžených 15 km. Hneď od občerstvovačky sa ide do riadneho serpentínového kopca na vrchol lesa – znovu viac do prírody, tak to si užívam ako divá vlčica s očami dokorán pretínajúc tmu.

              Voľakde v lese okolo 70 kilometra pri strmšom zbehu zbadám na zemi sympatické drevo, čo by mi azda i dobre ešte vedelo k cieľu poslúžiť, nech uľahčím kolenám. Vyliezam z lesa a trasa už je viac-menej len pomedzi dedinky v kopci, cez úzke uličky pomedzi pozliepané domy krížom-krážom cez seba, s historickým nádychom a tajomnou atmosférou. Cestu mi miestami osvetľujú rozprávkové lampášiky namiesto klasických lámp. Do toho vidieť len svetlo mojej čelovky a do okolia sa šíri zvuk mojej klopkajúcej bakuľe. Detičky z ktoréhosi balkóna si isto myslia, že prichádza Gandalf, tak sa veselo utekajú pozrieť, čo sa deje. Z diaľky už takmer spoza rohu im pod lampou zakývam späť a oni mi o dušu mávajú tiež. 😀 Zlatuô!

Spomínate si ešte na čarovnú uličku s kostolom z rána a začiatku článku? 🙂

                 No a potom kdesi tam je tá hrôzostrašná dlhá a strmá asfaltka, ktorú už poznám z cesty nahor. Alebo sa mi tak aspoň javí, že tadiaľto mi nohy už išli, možno to bolo len jej na betón rovnaké dvojča. Hrôza! Aj storočný starček by dolu tým kopcom išiel s väčšou eleganciou, ale aspoň tú paličku sme mali spoločnú. Klop, klop, klop!

                   Konečne dolu. Vchádzam na okraj mesta Firenze. Bežím zaujímavo posprejovaným podchodom popod železnicu a obieha ma kolega spred 30 kilometrov, tak sa smejeme. Ďalší bežec sa tu so mnou kúsok stráca, lebo ja bez mapy bežím hľadajúc odrazky a fáborky – no na tomto mieste boli strhnuté, takže som zneistela a išla rovno. A on spolu so mnou. Už sa nám to po pár sto metroch akosi nezdalo, tak sme hodili reč, či nemá mapu. Našťastie mal, kukli sme to a vrátili sme sa nazad do jednej zašitej uličky, odbočujúcej z tej našej hlavnej. Od tej chvíle sme radšej bežali spolu, lebo nikto sa nechce stratiť 8 km pred cieľom.

              Vbiehame znovu na vodný kanál rieky Arno, ktorým sme sa prevetrali aj ráno. Môj parťák s mapou už ide pomalšie, z nohy na nohu, bolí ho koleno. Vraví mi, že nech kľudne idem vpred, že vyzerám sviežo a že odtiaľto už trafíme. Za nami sú v troch skupinkách ešte ďalší bežci a ja sa cítim dobre, tak sa s ním nateraz lúčim a trielim vpred.

             Tie 4 či 5 kilometrov popri rieke ubieha rýchlo, lebo ma ženie vidina cieľa. Keď však z neho vyjdem do premávky centra mesta, smerujúc na kopec s námestím Piazzale Michelangelo, odkiaľ sme ráno štartovali, mám trošku problém. Nie s tempom, ale s prehľadnosťou trasy, že kadiaľ pomedzi tie autá, milióny prechodov cez cestu, trúbiace motorky a davu ľudí mám vlastne ísť, keď v nočnom svetle nevidím najlepšie do diaľky. 😀

                 Našťastie ma na pár kritických miestach organizačný tím kričiac cez celú ulicu a ukazujúc rukami odnaviguje a ja začínam stúpať tiahlou asfaltkou k námestiu. Posledné tri kilometre mi pripadajú ako hodina, hoci celý ten čas do kopca bežím a pozvoľna zrýchľujem. Obieham ešte asi 4-5 bežcov. Tá cesta sa akosi zvláštne zatáča, tak už ani neviem z ktorej strany a kde presne to námestie mám očakávať. A zrazu vidím v diaľke Michelangelovu sochu, tak prechádzam do šprintu. O niekoľko sekúnd už vidím cieľovú čiaru a povzbudzujúcich ľudí, prebieham finišom a jedna z tunajších organizačných tetušiek mi dáva na krk účastnícku medailu a podávame si ruky. Je 11 hodín večer a ja som to zvládla za 16 hodín a 6 sekúnd – takže hodinku pred vypršaním limitu. 🙂 Usmievam sa od ucha k uchu – je to skvelý pocit.

Hafuša 😀

                  Druhá tetuška ma chce odfotiť a má so sebou aj hravú hafušu, ktorá sa mi hneď snaží ukoristiť moju bakuľu a pobehuje s ňou okolo potkýňajúc ľudí, tak sa tam celkom vtipne naťahujeme. 😀 Prichádza aj Kubito, ktorý si ma úplne hneď medzi tými ľuďmi nevšimol – on už je v cieli dávno, cca o 5 hodín skôr. Šikovník!

Už obaja v cieli – Kubito s časom 11:14 a ja za 16 hodín. 🙂
Je to tam. Spokojnučko 🙂

              Troška sa ešte pofotíme, ja sa prezliekam do suchého oblečenia, ktoré mi Kubko doniesol a posrším nadšením s radosťou, pokochám sa výhľadom na Florenciu z druhej strany. Sme tam možno aj hodinku, medzitým trošku stuhnem 😀 a pomaličky sa poberáme dlhočiznými schodami nadol a cez mesto dva kilometre na ubytko. Najlepšie je, že sme ubytovaní asi na 4. poschodí historickej bytovky idúc obrími schodami – takže ich zvládam, ale už vcelku kačacím krokom. 😀

Suvenír domkov 🙂

             O pol druhej ráno už chrapúnim v perine a spím prekvapivo len čosi cez 9 hodín. 😀 Ale poobede už som zase svieža na 10+-km prechádzku centrom Florencie, hoci miestami – najmä po schodoch – s tajomným úsmevom a neistejším krokom. 😀 A viete čo je zvláštne? Svalovica na nohách sa nekonala – iba na chrbte! 😀

Polnočný výhľadík z cieľa

              A aj keď sa podľa množstva dokumentácie môže zdať, že som celý čas len cvakala foťákom, opak je pravdou. V pomere ku kilometrom bol toto môj jeden z najmenej nafotených behov v živote. 😀 Huha!

A hľa, tu ešte profil trate a mapka.

                Takže tak, kamaráti. 🙂 Čo myslíte – páčilo by sa Vám tu, prihlásite sa o rok? 🙂 Aký je Váš doteraz najobľúbenejší beh v rámci či mimo pretekov, na ktorý radi spomínate? Čo Vás čaká- akú výzvu ste si dali najbližšie? Stotožňujete sa s mojim improvizovaným bežeckým Otčeasfaltnášom? 😀

            Ja mám pred sebou už o pár dní (11. mája) Zázrivský Ultra Trail s parametrami 52 km a 2700 m stúpania v rámci milučkého podujatia Jogošíkovô Pobehaňä. 🙂 Veľmi sa preto znovu teším aj do Koliby u Jogošíka. S kým sa tam vidíme?

Ej, veru, pobähujmä, ľebo …

… Ultra Trail is Punk!

🙂

Katka Janurka

Ak sa Vám tento článok páčil alebo máte radi moju tvorbu, veľmi ma poteší, ak ma v mojom písaní podporíte cez Ko-Fi: Pozvaním na kávičku. 🙂 Ďakujem!