Camino de SNP alias “Spolu za hranice” | 5 dní na Ceste Hrdinov

Vo čem to celé je?  🙂

          Na štvrtok 12. júla, deň po návrate z českých Krkonoší, som sa dohodla a vychytila s dvomi skvelými parťákmi, Matúšom a Joankou, že si dáme aspoň 4-5 dní putovania na štýl alá Camino de Santiago, aby sme si pripomenuli zážitky a pocity z našich svätojakubských ciest z minulosti. Prvotné chcenie by samozrejme bolo, aby sme si to prešli celé až z Duklianskeho priesmyku, na čo by sme potrebovali hrubým odhadom okolo 30 dní. Nateraz sme sa však museli uskromniť a dať si iba kratšiu pasáž, ktorej dal Matúš pracovný názov SPOLU ZA HRANICE. Nakoniec z toho vzišlo 5 fantastických dní plných slobodného túlania sa 😛 – a teda, išli by sme aj dlhšie, nebyť nutnosti návratu k pracovným povinnostiam. Prešli sme spolu cca 120 km a a 3500m stúpania.

          S Matúšom som na výške v Brne rok bývala na byte, no na turistiku sme vtedy spolu nemali možnosť ísť, a s Joankou z Brazílie som sa vopred nepoznala vôbec, takže sme sprvu v takomto zložení vôbec netušili ako to dopadne a ako sa nám spolu pôjde. 🙂 Vtipné je, že za toto spojenie v podstate priamo či nepriamo môžu dve osoby (pozdravujem Mišičku a Paula), ktoré momentálne žijú v Portugalsku asi 300km od seba a spoznali sa vďaka Matúšovej púti spôsobom “môjho otca koňa brata pes a svet je malý”, za čo im nesmierne ďakujem, pretože mi to skvalitnilo čas strávený na jar v Portugalsku, na ceste do Santiaga a zároveň teraz tieto posledné dni. 😛

         Ale poďme teda k priebehu samotného dobrodružstva … 🙂

Cesta SNP deň 1
Trenčín – Vyškovec, 27,5km, 1200m+

       Nuž tak – deň prvý našej skrátenej verzie cesty SNP sme začali pri karneri a kostole pod trenčianskym hradom. Zišli sme farskými schodmi do centra a hneď padla veta: “Najprv ideme na kávu.”  😀 Nuž dobre, tak som začala púť horkou čokoládou. 😎 Pokračujúc cez mesto sme sa dostali cez Váh a v Zlatovciach nás vcuclo do karčmy na prvé pivko. Tak som o sebe hneď po prvom prezradila všetky detaily 😀 a mohlo sa smelo pokračovať ďalej.

        Po červenej značke, ktorá je našou vernou spoločníčkou po tento i všetky nadchádzajúce dni, sa dostávame cez polia popod diaľnicu do lesa. Tam zrazu farma a predaj vajec. Domácemu pánovi kývame na pozdrav a chvíľu sa pristavíme. Všade okolo behajú desiatky zvieratiek, no keď zbadám malé mačiatka, hneď sa pýtam, či môžeme ísť do dvora. Z mačkania mačiek vzišla takmer hodinová zastávka a pokec s vedúcim o chove sliepok, husí, rýb, vedení krčmy a celkovo ako ináč, aj o živote. Vraj tu prespáva na svojej SNP púti kopa turistov a domáce vajcia od voľne pobehujúcich sliepočiek, ktoré namiesto kurína majú starú maringotku, si ľudia chodia brať zo širokého okolia. Som rada, že majú aspoň poctivý výbeh, čo nebýva vôbec pravidlom ani na takýchto pekných miestach v prírode.

     Z farmy pokračujeme lesmi a prvými stúpaniami na krásne lúky s výhľadom na Drietomu za sprievodu slniečka a barančekových obláčikov. Schádzame do obce, kde na pol oka hľadáme krčmu s ďalším občerstvením, aľe nakoniec usúdime, že nám netreba, pretože prvých 10km sme aj tak išli asi 6 hodín aj so všetkými zastávkami. 😀 Pretože okrem čapovaného nám do cesty skáču aj davy fantastických čerešní, malín a černíc, tak zastávky sa nielenže predlžujú, aľe sú aj nahustejšie. 😀 Tak to máme radi, plné brušká, ľen čo je pravda.

     Stúpame ďalej z Drietomy na vŕšky a lúky až do lesov pod Sokolím kameňom, driapeme sa na výhľad na krásne skalné bralo, nabalené batožiská vďačne necháme pod skalou a chvíľu hore oddýchneme a nasajeme výhľady.

        Cez sedlo Machnáč na Kykulu a dostávame sa znovu na nádherné slnkom zaliate lúky a háje, ktoré sú však o to čarovnejšie tým, že dnes je výnimočne veľa úžasne malebných oblakov na oblohe – toľké farby, odtiene a tvary majú tieto milé obláčiky, až ma chytá za srdce. Dlho som takéto prírodné divadlo nevidela. Cestou na vŕšku míňame kríž a neskôr aj pamätník amerických letcov z 2. svetovej vojny.

       Rozhodujeme sa, kde budeme nocovať, keďže mračná zľahka veštia aj možnosť dažďa. Nakoniec sa rozhodneme pokračovať cez kopec až na chatu Vyškovec už za hranicami u českých bratov, kde sa ešte osviežujeme a niečo drobné schrúmeme.

      Joanku pobolieva hlávka, pretože zrejme málo počas dňa pila, a tak dostáva odo mňa masáž a zároveň sa rozhoduje prenocovať vo vnútri chaty. S Matúšom to rešpektujeme, no zároveň v rámci zachovania pôvodného plánu nocovania pod hviezdami a ušetrenia dukátov sa ideme zložiť von asi 100 metrov od chaty. 🙂

     V noci nám vykuknú kde-tu aj hviezdy, no celý čas duje ohromný vetrisko, takže sa veľmi nevyspíme. 😀 Plán je dať jeden budík na východ slnka a druhý na 7:00. Slnko sa podarí vidieť, aj keď Matúš mu venuje asi štvrť sekundy a pol rozlepeného oka 😀 a potom drichme do ôsmej, kedy už za nami príde nedočkavá Joanka, raňajkujeme výdatne – ja výletnú klasiku – Hryzku so sušeným ovocím, a vyrážame znovu na cestu v dobrej nálade … 🙂

Cesta SNP deň 2
Vyškovec – Veľká Javorina, 26,7km, 800m+

        V druhý deň našej mini verzie Cesty hrdinov SNP som sa ránko pozvoľna zobudila s Matúšom po nocľahu pod širákom pri pohostinnej chate Vyškovec s pôvodným plánom vstať o 7:00 a o 8:00 vyraziť. 😛

        Naša trojička Joanka túto noc prespala v chate, aľe nemožno jej to vôbec zazlievať, pretože ju bolela hlávka a vonku celú noc strašne fučalo, takže by jej to nepadlo dobre a my sme toho aj tak veľa nenaspali, a tým pádom sme sa pokrčení nakoniec ešte len o ôsmej začali motať zo spacákov. Až výdatné raňajky nás postavili na nohy. 🙂

         Vyrazili sme na cestu asi až o deviatej, kým si Matúško zbalil všetkých svojich 3586 slivák naspäť do batôžka (toľko všakovakého jedla, to ste ešte nevideli :D). Z Vyškovca sme po červenej značke lúkami a lesmi cupkajúc hore-dolu prešli po zľahka nekonečnej asfaltke, na ktorej sme objavili v drevenej autobusovej zastávke aj televízor, cez Mikulčin vrch a Troják na rozcestie Lopeník a tam sme sa napojili na prírodné cestičky, ktoré ulahodili svojím mäkkším povrchom našim nôžkam.

     Pokračujúc Dlouhým a Obecním hájem sme kráčali krásnymi lesmi plnými kontrastných odtieňov zelene, až sme sa po nastúpaní výškových metrov objavili na Studenom vrchu a hodili sme sa o zem, hodnú chvíľu posediac v lese.

      Odtiaľ sme prešli lúkou na Rozhlednu u Křížku, kde sme sa zdržali oddychujúc aj vyše hodinky. Bol totiž čas na ďalšie pochroumáníčko. 😛 Z rozhľadne bol parádny výhľad do šíreho okolia – na miesto, kde sme ráno začali, a aj na náš dnešný cieľ cesty – vrchol a okolie Veľkej Javoriny, kde to mám veľmi rada, pretože mi trošku pripomína moje domácke Martinské hole. 😛

     Po dobrom obede (za mňa olivový hummus s žitnými chlebíčkami) pokračujeme cez Březovú, Dubinu a niekde tam stretávame odparkovaný malý utešený bagrík a tí z Vás, čo ma lepšie poznajú, veľmi dobre vedia, čo to pre mňa znamená. Najradšej by som si ho zobrala domov. 😀

         Nuž, ďalej cez Javořinu k prameňu kúsok od hlavnej trasy, aby sme si doplnili vodu. Zrazu sa zčista-jasna objaví ďalší z “domorodcov”, ktorých na našej ceste stretávame, a o úsmevné zážitky je znovu postarané. Milý pánko prichádza na traktore, ktorý sa nám nebojí predviesť z každej strany a my nevieme, či sa báť, že nás zrazí alebo či máme naskočiť k nemu. 😀 Hrdo sa nám pýši, že jeho stroj má z jednej strany nápis Herkules a z druhej Drevokocúr. Mojich parťákov v púti aj pohostí chlebom s masťou a cibuľkou, ja klasicky slušne odmietnem. Dozviem sa od pána: “Jóóó, Vy ste ta veteránka!” Desať bodov. Lúčime sa s ním a pokračujeme lesmi a čoraz väčšími stúpaniami až hore na hrebeň Veľkej Javoriny. Z Čiech sme späť na Slovensku.

           Je možno už 7 hodín večer a kocháme sa výhľadmi na českú i slovenskú stranu a vidíme takmer všetko – aj trasu našich ďalších troch dní. Zlezieme dolu na Holubyho chatu, kde si všetci vychutnáme výbornú večeru. Jééj, majú tu pre mňa fantastický vegan teplý šalát z cukety a quinoy s tofu a zeleninkou, ku ktorému ešte pýtam ryžku. Mňam! A pivko nesmie chýbať, zaslúžime si po výkone. Joanka sa nám popýta aj na sprchu a za 2€ dostaneme povolenie zmyť zo seba špinu a smrádek a ešte nám k tomu prihodia aj svieže uteráky a mydielka. Luxus, vážení! Po celom dni na čundri sprchu teda oceníš.

       Vyvoňaní a napapkaní sa vraciame hore na hrebeň, aby sme si vychutnali západ slniečka. A že je nádherný! Úžasná hra oblakov prepletajúcich sa pomedzi krvavočervené lúče slnka a do toho sa všetko postupne začína viac a viac ružovieť.

      Po chvíli sa poberáme kúsok dolu ku chate, aby sme si nad ňou na rovinke rozložili svoje caky-paky a decká vymyslia vylepšovák, podložia nám karimatky slamou. Pohodlie ako doma. Hore na hrebeni fúkalo, no tu sme v závetrí a hlavne – otočení k raňajšiemu východu. Spí sa nám dobre, čo je po predchádzajúcej neprespanej noci úľava a tešíme sa z toho, že sme v zdraví bez ujmy prežili piatok trinásteho. 😀 A tak naberáme dosť síl na tretí deň našej výpravy…

Cesta SNP deň 3: Veľká Javorina – Jandova dolina
27km, 360m+, milión m-

     Toť bolo, keď sa zosobotnilo 14. júla. Tento deň bol fakt plný slnka! Východ slnka, západ slnka, úpek slnka, úpal slnka, pleštič slnka, … 😀

Raňajková zmes Hryzka – www.hryzka.sk / 5% zľavový kód: TNJK01

       Tretí deň z piatich nášho mini SNP putovania z Trenčína s Matúšom a Joankou teda začal krásnym východom slniečka sponad Holubyho chaty na Veľkej Javorine. Zo spacákov nás vyhnalo dovtedy nepoznané teplo, keďže predošlé dve noci bolo pomerne chladno a v prvú aj totálne veterno. 😛

       Takže sme sa vyslížili z červíčkových kukiel, Matúško nám uvaril čaj, výdatne sme sa naraňajkovali, pokračujúc aj v chate, kde si decká voľačuô dobrého objednali. Holubyho chatu sme si zamilovali všetci traja, odporúčame. Nuž i pobrali sme sa zľahka vyšľapať pár výškových na hrebeň k vysielaču v tomto inak krajinou klesajúcom dni, čo je výrazná zmena oproti stúpaniam z predošlých. Takže sme po červenej značke vyšli hore a potom sme už len zišli postupne až do Myjavy.

       Cestou v lese sme stretli organizátorov horských cyklopretekov, ktorí nás varovali, nech sme obozretní, keďže naša trasa sa na pár kilometroch prelínala s pretekármi. Tí nás však nestihli dobehnúť, pretože sme dolu kopcom išli vcelku rezko, až sme sa dostali mimo ich trať. Matúš nám ušiel kamsi do predku a s Joankou sme o dušu debatovali o živote. A o brazílskych pavúkoch a prerastenom jedovatom hmyze. 😀 Veď od koho iného by som zbierala takéto cenné informácie, než z prvej ruky od slovenky z Brazílie. Každopádne už viem, že naša príroda tu v Európe je prívetivá a do tej brazílskej preventívne radšej nepôjdem. 😀

          Matúš nás počkal v prístrešku za Vrchom Slobodných, kde sme si hodili obednú pauzu. Tam nás zrazu dobehol aj Kubito z rodu Vrán, ktorý si odbehol už 20 km cez Veľkú Javorinu zo Starej Turej. Tak sa k nám pridal a pokračovali sme štyria mušketieri. Lebo mušky a motýle poletovali všade. Ako sme vyšli z lesov do dedín, horúčava na asfaltke začala byť neúprosná. Teplo sa odrážalo niekoľko násobne. Znovu po dlhšej dobe to bol ozaj horúci letný deň.

         A čo čert nechcel, verili by ste, že v Starej Myjave v časti zvanej Horný Výhon nie je krčma?!  Niežeby som to hovorila z alkoholickej striezlivosti, aľe počas šľapania s ťažkými batohmi v tom úpeku ma to normálne nasr … nasrdilo.  😀 Pýtam sa cestou domácich, či ideme dobrým smerom na pivko. Vraj totálne opačným. A ďalšie je až 7 km ďalej v Myjave. A to by človek čakal, že v Starej Myjave bude ešte staršia krčma, než v tej “novej”.  😀 Taká nejaká s tradíciou. Aj po kostole sme sa rozhliadali, ľebo však kde je kostol, tam je aj krčma. Aľe ani ten som už – azda v tom pekelnom delíriu, nevidela. Tak sme sa preplahočili tou dlhočiznou asfaltkou popri autách až do Myjavy a cestu nám spríjemnilo pár sviežich šťavnatých sliviek.

          V Myjave to sprvoti vyzeralo, že nič otvorené okrem fabriky a cintorína nenájdeme, to sme však našťastie iba prichádzali z nesprávneho konca. Myjava totiž má hneď niekoľko kostolov, a teda aj krčiem, a teda aj námestie. 😀 Dali sme sa zlákať na miestnu zmrzlinu – nech žijú vegan ovocné sorbety. A potom sme našli miesto, kde sme strávili ďalšie tri hodiny. Reštauráciu, kde sme dali aj to pivko, aj sme sa dobre najedli (za mňa zemiačky a ryža s grilovanou zeleninkou), aj sme prečkali dážď, aj sme popozerali semifinále futbalu. Lebo pri brazílčanke hádam nebudeme pozerať hokej.

         Nuž a potom sme sa mierne krivým krokom za spevu pobrali smerom na Polianku. Myslím, že niekde tam sme našli veľkú ceduľu, ktorá zrejme znamenala zákaz sr*nia prečiarknutých psov pred bránou. Takže neprečiarkutí psi môžu.

        Kubitovi išiel spoj domov, nás vyprevadil a vrátil sa do Myjavy na vlak. My sme pokračovali smerom k Mohyle Milana Rastislava Štefánika, aľe nakoniec nás pomaly zapadajúce slniečko presvedčilo zložiť sa na lúke asi 3 km pred ňou. Spoznali sme sa osobne aj s Kráľom Stromov. Obloha sa vyjasnila a my sme pozorovali krvavočervený západ a navečerali sa. A šup do “postelí” pod hviezdami nabrať silu. Ďalší deň nás totiž znovu čakalo dobrodružstvo …

Cesta SNP deň 4
Jandova dolina – Mohyla M. R. Štefánika – Dobrá Voda, 22,7km, 640m+

       Tento deň sa nám najviac s mojimi pútnickými parťákmi, Matúškom a Joankou, vryl do pamäti tým, že sme začali už naozaj celkom citeľne smrdieť. 😀 Našťastie to malo Happy End a dostali sme sa večer pod sprchu.

        Toť bolo, keď sa prehupol dátum na nedeľu 15. júla. Po troch dňoch putovania z Trenčína sme skončili pod širákom nad Jandovou dolinou, asi 3 kilometre od Mohyly Milana Rastislava Štefánika. Spalo sa veľmi dobre a prebudil ma až východ slniečka, no ešte som si dosýta hodnú chvíľku zdriemla aj potom, lebo aj decká ešte drichmali. Po zobudení sme sa hojne naraňajkovali – ja klasicky kaša Hryzka a sušené ovocie. Matúš nám zas a znovu, tak ako každý deň, pripravil horúci čajík.

     Pobalíme sa a pomaly kráčame z kopčeka nadol pomedzi pár roztrúsených domov a cestou natrafíme na penzión, kde sa pýtame, či si môžeme nabrať vodu. Ochotne nás pani púšťa do dvora a ukazuje nám vzadu za domom vodovodný kohútik a my sa tam zdržíme azda aj 10 minút, kým sa poriadne napijeme a naberieme zásoby.
            Ďalej pokračujeme mierne do kopca lúčkami a lesmi, až prídeme k pár domčekom a pred jedným z nich sú odstavené dva traktory. Jeden z nich je ten najtypickejší starý traktorík s tým najmilším výrazom tváre, aký si len dokážete na traktore predstaviť. Navyše je maličký, čo mu v mojich očiach dodáva kráľovský titul ultimátnej zlatosti. Takže hneď sa naň nalepím, čím vôbec neprekvapím mojich spolupútnikov, pretože tí si už za predošlé dni zvykli, že sa rozplývam nad malými bágrikmi, valčekmi, malými rajbátkami na cesnak a mini krčiažkami na mlieko ku káve. To len pre predstavu.

          Nuž, tak si tento milý traktor, ktorého som pracovne nazvala Koloman, všetci traja fotíme, až zrazu príde z domu jeho majiteľ, vysmiaty pánko so špecifickou odnožou slovenčiny, a vyzýva ma, či sa chcem povoziť, lebo mu decká vyzradia na mňa, že mám slabosť na traktory. 😀

          Jediná šanca v živote sa neodmieta predsa, takže ujček už ho štartuje, ja nasadám a v miernom šoku šoférujem tento stroj, až kým neurobím kolečko okolo gazdovstva a nemierim ku stene. Tam preventívne poviem, že už mi stačí. 😀

     Všetci sa rehoceme a dostávame pozvanie do domu na kávu a čaj. Prijmeme a ideme dnu, posedíme s pánom asi trištvrte hodinku. Ja sa dozvedám, že kým vyšiel z domu, zdelil svojej pani, že som jeho budúca frajerka (ofšem, ako inak 😀 ) a rehoce sa mierne desivým smiechom, pričom ja na sebe nedám znať panický tyk v oku. Tak debatujeme o všetkom možnom, o jeho živote, o histórii, o politike, o tom, odkiaľ sme a kam smerujeme. Keď povieme, že dnes pôjdeme cez Mohylu, spýta sa nás, či vieme, že Štefánik už umrel. A možno nám to povedal traktorbáčik deň predtým, už ma šalie pamäť, lebo všetci boli typovo rovnakí. 😀 Každopádne, ja na to vravím, že sme Štefánika za živa nestihli, lebo sa vlečieme už štyri dni. Joanka sa pre istotu zatají, že je z Brazílie, načož Matúš rozvíja s ujkom všemožné brazílske témy. Celý rozhovor je sprevádzaný desivosrdečným smiechom pretkaným vážnou tvárou masového vraha a prísnou vetičkou: “Takže tak.” Eh, tak my už sa pomaly poberieme ďalej, ďakujemeeee Vááám … Aľe vo výsledku zhodnotíme, že bol milý. 😀

         Šľapeme potom hore a natrafíme na Chatu Bradlo, kde si vychutnáme kofolku a piwi, decká aj bryndzové halušky. 🙂 Veľmi príjemné miesto, takže sa zdržíme ďalšiu hodinku. Veď sa nemáme kam ponáhľať, na všetko je celý deň. Od chaty už len kúštik na Bradlo. Popravde, pri Mohyle M. R. Štefánika som po prvýkrát. A veľmi sa mi tu páči. Cítim slávu dávnych čias, epickú atmosféru sily tohto miesta a dostávam neodolateľnú chuť si niekedy tiež skúsiť zabehnúť 144km dlhý ultra beh Stefanik Trail ST140, ktorý v tomto kúte Slovenska štartuje a končí v Bratislave na nábreží Dunaja. Dávam si to ako predsavzatie, vešiam to do svojich cieľov v oblakoch.

                                                 jk

        Z Mohyly klesáme dolu do Brezovej pod Bradlom. Od tejto obce začíname často dostávať pocit, že miesta, ktorými prechádzame, sa nám podobajú na tie z nášho trenčianskeho okolia. Či už Partyzánska ulica s výhľadom na “Brezinu”, stúpanie asfaltkou k “Hotelu Brezina”, Krásna dolina pod Inovcom alebo aj okolie Krásnej Vsi, ktorú nám zas pripomína príroda za Dobrovodským hradom. A tak sa tu všade cítime ako starí známi na návšteve.  Musím povedať, že kúsok zachádzka z červenej značky na Dobrovodský hrad rozhodne stojí zato.

           O tomto hrade som doteraz nepočula a očakávala som nejaké menšie zrúcané hradisko. Na moje prekvapenie však ide o dosť rozsiahly komplex pomerne zachovaných hradieb a veží, kde sa dá pomotať a preskúmať veľa zákutí. Aj sme uvažovali, že sa tu zložíme na noc, ale nakoniec sme sa zhodli, že už tak neskutočne smrdíme až nám gniavi čuchové bunky, a že teda sprcha by nebola na škodu.

           Decká na internete objavia prenajímaný domček za 30€ na noc dolu v dedinke Dobrá Voda, čiže v našom podaní iba 10€ na osobu. To znie super. Zavolajú tam o siedmej večer a pani nás ochotne očakáva. Zlezieme z hradu do obce cez cintorín a hľadáme adresu ubytovania.

       Z čísla 214 to nakoniec prekrútime až na 417, aľe nakoniec sa nám to podarí nájsť.  A aký je to krásny, malebný a utešený domček! Nachádza sa vo dvore rodinného domu a pani majiteľka nám donesie aj domáci makovník. Ja si síce nedám, ale ďakujeme všetci. Ľahnem si uťahaná u nej v záhrade na zem a vravím jej, že má nesmierne pohodlný trávnik. 

      Poukazuje nám domček, ktorý má dve poschodia – dolu kúpeľňa, kuchyňa s jedálňou a na poschodí podkrovnú spálňu so 4 posteľami. Pekne priestranné a plné voňavého oku lahodiaceho dreva. Napapáme sa osprchujeme a umyjeme vlasy – och, to je úľava! A vyrazíme na námestie do miestnej reštaurácie, kde však bohužiaľ varia iba do 18tej, takže si dávame pivko a pochutiny slaného rázu ako slabú náplasť poriadnej večere. Nevadí, už nás čaká iba zajtrajšok, takže to vydržíme a v posteliach po nociach vonku spíme sladko doružova …

Cesta SNP deň 5
Dobrá Voda – Smolenice, 17,8 km, 480m+

      V piaty deň ránko sme sa vyspali fantasticky, istotne sa nám totiž všetkým trom – mne, Matúšovi aj Joanke, snívali krásne sny z predchádzajúcich dní našej púte. Zároveň sme však už začínali byť trošku smutní, že toto je náš posledný spoločný deň v rámci tohto výletu a nie raz sme lamentovali nad tým, či by proste nebola v rámci povinností možnosť potiahnuť ďalších 5 dní až na Devín.  Bohužiaľ, až inokedy.

        Kráľovsky raňajkujeme po tom, čo nám Matúško okľukou aj so stratením sa zbehne do miestneho obchodu nakúpiť zopár drobností – napríklad pomarančový džús skvelo padne nielen na pitie, ale aj Hryzka s ovocím zaliata džúsom chutí ešte o poznanie lepšie.  Decká si robia volské očko s hermelínom a potom si pomaly balíme svoje švestky a o desiatej odovzdávame tetuške kľúč od nášho luxusného domčeka. Zaujímavá zmena po 4 nociach vonku pod širákom, spala som tu ako snom odovzdaný lunárny šutrík. 

      No aľe už sa reku poberieme z Dobrej Vody ďalej, no nie skôr ako sa vyčvachtáme a ochutnáme dobrú vodu – ba priam výbornú! – z prameňa Hlávka na križovatke uprostred obce. Mňam, svieža! Namáčame si aj čelenky a kadečo na hlavy, dnes šípiť vo vzduchu horúce obedné peklo.

          Pokračujeme cez Katarínku do krajiny plnej slnečníc a bučiacich kraviek trošku do kopca popri krížu až do rozsiahlych lesov okolia Štefánikovej magistrály. Tam pri lesnom domčeku nastáva ten slávny pamätný moment – prichádzame do Compostely!  …

        Aha, nie! To nás len šalie zrak pri pohľade na záhradný kompost.  Našu svätojakubskú púť do mestečka Santiago de Compostela budeme musieť nateraz nechať ležať v spomienkach. Ale však my sa zase vrátime.  Okrem kompostovania je ale celkom nečakaná čerešnička dnešného dňa aj to, že v tom úpeku si predstavujeme, v ktorej priehrade by sme sa najradšej okúpali, keď tu zrazu zčista-jasna vedená Božou rukou šťukám do glupeho teľafoňa spoľahlivé a osvedčené mapy.cz a 200m od nás mimo červenej značky je akési jazierko!

          Natešene letíme k nemu a zbadáme pri ňom ujčeka čosi majstrovať, obídeme ho z druhej strany a svorne sa zdravíme. Pánko vyzerá byť mierne v šoku, lebo z predklonu nás sprvoti nevidel, a tak sa nás pýta, kde máme tie zbrane. Vravím, že máme so sebou len tie najmocnejšie – môj šarm, Matúškovu krásu (kto z Vás ešte nevidel jeho chlpatú hruď, môže plakať ) a Joankin (brazílsky) temperament.  Tak sme hádam prelomili ľady, aj keď naďalej po nás pozerá nedôverčivo. Vypytujeme sa na vodné dielko, ktoré je už od pohľadu úplne nové, ešte ani rybičky v ňom nie sú a dozvedáme sa, že je tu len dva týždne – sám tento pán ho postavil.  Eeeej, to sú mi konexie v týchto horúčavách. Že nedalo by sa tu náhodou okúpať? Dalo! Aj s VIP povolenkou.  Pánko nám ešte dohovára, že keď ideme na púť iba 5 dní, tak nabudúce máme radšej rovno doma ostať a nie že sa vyberieme do Smoleníc cez Záruby, ľebo veď však môžeme ísť tuto 4 kilometre po asfaltke a sme tam. Reku, radšej by sme po prírode kráčali – v čom akosi nedôjdeme pochopenia. Nevadí, kúpanie zdarma, tak vadiť sa nebudem.  A necháva nás samých.

       Joanka nás čaká na briežku a ja s Matúšom ideme plávať. Voda je fantastická, dá sa do nej hneď vkĺznuť. Jazierko je dlhé poctivých 50 metrov. Zaplávam 12 dĺžok, príjemných 600 metrov na uvoľnenie. Cítim sa ako znovuzrodená. Potom spokojne obedujeme pozorujúc vodnú hladinu. Ťažko sa nám odchádza od tohto miesta na potôčku Trstenák. Dovidenia, milá vodička!

            Pokračujeme ďalej a míňame siahodlhé blatisté mláky. Decká vedia, že mám v batôžku so sebou LifeStraw filtračnú slamku na vodu, pomocou ktorej by sme mohli piť z akejkoľvek mrzkej mláky, keby nám dôjde náhodou tá pitná.  Dávame deal, že pri tej najhroznejšej plesnivej kaluži to vyskúšajú.  Ja predsa nemôžem stáť v ceste takémuto vedeckému experimentálnemu zápalu, a tak v mene poznania ľudstva vyťahujem danú slamku. Ofšem, pod hrozbou biohazardu a nukleárnej rádioaktivity sa obetujem a vodu sŕkajú iba Matúš s Joankou. Matúš by sa síce prípadnej baktérii e-coli postavil pomocou praktikovania Wim Hof metódy, ašak keby to náhodou nefungovalo, musí ich predsa niekto hrdinsky doviesť domov z Cesty Hrdinov SNP. 

       Nakoniec zisťujeme, že najväčší problém je, aby sa Matúš neutopil v kaluži od nedostatku dychu a vysokého tlaku v očiach, čo tak poctivo naťahuje do slamky vodu, ale nemá dostatočnú hĺbku. No viem, že sa v tejto sekunde všetci strachujete o ich životy a ďalší osud, a tak Vám hneď uľavím spoilerom, že to v zdraví prežili a ani sa z toho neposr***.   (Aj mne sa uľavilo.)

           Pokračujeme na rázcestie značiek pri Bukovej a dohadujeme sa čo ďalej. Joanku totiž už druhý deň výraznejšie bolí operované kolienko. Pôvodný plán bol ísť ešte ďalších 800 výškových a cca 15 kilometrov okľukou do Smoleníc na zámok. Rozhodujeme sa však ísť pozrieť pár sto metrov na Bukovú, odkiaľ chodia vlaky. A rovno nám o minútu aj jeden ide, aké načasovanie! Lístok sa na stanici kúpiť nedal a pán sprievodca nás stihne, až keď o pár minút vystupujeme v cieli. Pýtame sa, čo sme dlžní za lístky a on nám povie, že sa zmieril s tým, že to máme zadarmo, ale že nás tu ako čiernych pasažierov musí vyhodiť.  Rehoceme sa všetci.

             Nuž, Smolenice. Na pláne je prejsť ešte 6 km na Smolenický zámok, čo bude na tejto púti naša symbolická katedrála v Santiagu. Potom naspäť na stanicu chytiť vlak do Trnavy a odtiaľ do Trenčína. Máme do odchodu vlaku 3,5 hodiny. Ale vcuclo nás do staničného šenku na pivko.  Kto ma pozná, vie, že takmer nepijem a z jedného piva mám srandu na pol dňa. Sedíme však nejako dlhšie a je príšerné teplo, tak dávame aj druhé. Ajajajaj.  Už by som sa aj zberala, však hybajme, aľe zrazu dôjde nešťastný trnavský chalanko zronený po rozchode a chce nám všetkým brať tuhô. No len to nie! Našťastie/bohužiaľ nám tajne vezme po kole tretieho piva. Pani krčmárky sa pýtam, či má to srdce mi tretie pivo doniesť a či si je vedomá, čo činí.  Rozoberáme s týpkom nuansy ľubozvučného trnavského nárečia, čo spolu s miernou hladinkou alkoholu vo mne spôsobí silné nutkanie stonásobne pritlačiť na moje mäkké Ľ, aby som to tvrdé ovzdušie nejako dorovnala.  Dobre, že ste tam neboli.  Ale nebolo to také zlé, dvere na WC sme si s Joankou stále vedeli na štvrtýkrát odomknúť. Keď zistíme, že máme asi už len necelú hodinu a pol, tak letíme vysmiati na zámok. 

        Kusisko popri hlavnej ceste po chodníčku a potom do grúňa zákerné výškové, ktoré sa nám zdajú akési točité. Lapáme Joanku za ruky a bežíme s rehotom ťahajúc nahor. Prídeme cez lesík k majestátnej stavbe, kde je partička chalanov, ktorých poprosíme o fotku.

        Úplne najlepším zážitkom dnešného dňa je pre mňa to, že Matúšov klobúk vyzerá ako veža zámku. Takmer sa poskladám od smiechu – div, že sa nerozplačem.  Ale uznajte sami.

            Akosi si ani v tom pomyselnom zhone ani nestihneme uvedomiť, že na nádvorie sme ani nešli. HUPS!  Proste nám to vypadlo z hláv. A už bežíme dolu znovu na stanicu. Zjavne na tento zámok budem musieť ísť ešte raz znova a poriadne. 

           Na vlak čakáme asi 5 minút a cestou do Trnavy sa vyškierame, hoci už s lístkami, že nás zase nikto neskontroloval. Až ku koncu ide pohľadná slečna/pani sprievodčíčka, ktorá vyzerá ako Mortyša z AdamsFamily alebo ako Draculova spoločníčka a Matúš jej zdesene hovorí, že nás dnes nikto nechce kontrolovať a my by sme tak veľmi chceli. Ona sa zatvári zdesene ešte viac a vraví nám, že to je strašné, ale ona to napraví. Yes, celí spokojní máme razítko!  Potom ešte chvíľu debatuje s nami o tom odkiaľ kam putujeme a že je super, že máme dobrú náladu a úsmev na tvári. 

      V Trnave pre detičky kebab do ruky, v Trenčíne vystupujeme so zmiešanými pocitmi, idúc cez námestie Matúško kávičku od Sládkoviča ťahá so sebou a posledné metre o deviatej večer kráčame spolu farskými schodmi nahor pod Trenčiansky hrad ku karneru, kde sme 5 dní dozadu začali túto našu malú púť Spolu za Hranice.

Ach, či to bolo krásne! Ľúbim Vás a ďakujem Vám za všetko, kamaráti.
 
Katka Janurka

———————————————————–

         Ak sa Vám tento článok páčil aľebo máte radi ostatnú moju tvorbu, veľmi ma poteší, ak ma v mojom písaní podporíte nejakým tým chrastivým euríčkom cez Ko-Fi: “Pozvaním na kávičku”. 🙂 Ďakujem pjekňe!

80km Ultra Beh | EcoTrail FLORENCE | Taliansko

 

                 Aké je to odbehnúť viac ako 80 kilometrov naraz? Dá sa to vôbec? Pre jedného pomaly chlieb každodenný, pre iného nepredstaviteľná záležitosť. Ja sa s mojimi očakávaniami a schopnosťami v rámci „diaľkoplazectva“ nachádzam  zrejme niekde uprostred.

            Takmer 20 rokov som neznášala akékoľvek behanie a bola som orientovaná akurát tak na chytanie zákerných autobusov, zásadne chodiacich o minútu skôr. Na telesnej výchove som sa spolu s ďalšími spolupáchateľkami rada schovávala za miestne tuje, keď sa vo vetre šuchlo o čomsi tak nepochopiteľnom ako je slovíčko BEH. Beeeee!

Eco Trail Florence a Katko šťastko v cieli

            Ale ako to tak v živote býva, po spleti mnohých väčších a menších príbehov, človek zrazu zistí, že sa v ňom niečo zmenilo, veci už nie sú ako predtým a pobrali sa novým nepoznaným smerom. V tomto prípade rozhodne k lepšiemu. 🙂

… a tak sa poďte so mnou pozrieť na Eco Trail Florence. 😛

Eco Trail Florence (82 km a 2920 m stúpania)

Deň pred Dňom Dé

               Je tu so mnou aj Kubko z rodu Vraníčat. Cesta nám trvala od štvrtka večera asi 14 hodín autobusom z Bratislavy s príchodom v piatok doobeda, takže sme takto deň pred pretekmi riadne pokrčení, ba priam dohužvaní a mierne nedospatí. Aľe čoby sme sa prieskumnícky a zvedavo trošku nepoprechádzali pol dňa centrom Florencie, keď môžeme – a tak nazbierame cez 15 kilometrov. Akosi ma to zmohlo a hodinový šľofík na piesočnej pláži rieky Arno padol vhod. Cestovanie je drina, za ktorú by ma mali platiť. 😀

Katuška, veget a makové hrebene

            Nuž a na druhý deň? Si tak prešľapujem z nôžky na nôžku – v sobotu ráno 30. marca 2019 pred 7:00 – na štartovej čiare na námestí Piazzale Michelangelo v historickom centre mestečka Firenze v Taliansku a pripravujem sa na svoje posiaľ druhé najdlhšie bežecké túlanie sa. Mojím najpraďalekejším je zatiaľ nezabudnuteľne úžasná minuloročná Ultra Trail Vipava Valley 2018 (UTVV100) v Slovinsku o parametroch 106 km s 5500 m stúpaním, z ktorej si môžete pozrieť aj moje záverečné videointerview TU. Na Florenciu som sa pomedzi iné radôstky tešila zhruba posledného pol roka, odkedy mi asociácia Slovak Ultra Trail oznámila, že som vyhrala štartovné v jednej z ich súťaží a práve vďaka Vipave som šla do toho s dôverou, že aj túto vzdialenosť dokážem zvládnuť. Jupíííí, jej!

Piazzale Michelangelo – b*tch, we’re fabulous!

            Nie som ktovieako nervózna, hoci sa už neviem dočkať chvíle, kedy nás hromadne vypustia na trať. Usmievam sa dokonca aj vtedy, keď desať minút pred štartom zisťujem, že môj teľafoň sa rozhodol – zdá sa, že nadobro – dostať záchvat čiernej obrazovky a vypol sa. (A rozchodil to, goblin jeden, až o ďalšie dva dni!) Oukej, takže tento bežík pôjdem bez záznamu trasy do mojej Strava appky. A bez mapy. A bez hodiniek. A zrazu akoby aj bez rúk … Počkať! Veď na toto potrebujem len nohy, hlavu, svetlo v duši a v čelovke! Vzchop sa, človečina, nejaký zrádnik čarotechnický bazmek si na Teba hádam nepríde! A organizátorské človeky isto parádniacky označili celú trať, spoľahni sa na nich teda a neboj nič, Katuška. 🙂

Šelfie time!

            S Kubkom sa ošívame a obzeráme po dave ľudu, ja ešte tlačím nejaký ten bodkovaný banán, cvakáme spoločnú šelfie na pamätnú poličku a stretávame zo slovenskej osádky aj Martina Plačka, tak chvíľku kecáme, inak samá zvučná taliančina navôkol a milé rozhadzovanie ručičkami v teatrálnosti gest. (Ale menej ako v Španielsku! :D). A už to aj začína …

            Vybiehame všetci v kôpke a do kopca, aby sme začali trhať ten sľubovaný mestský asfalt, ktorého nakoniec bude toľko neúrekom, že prevalcujem aj svoje betónové bežecké rekordy (rozumej odhadom 35+km, pričom doteraz mám tak max. cestný polmaratón 21 😀 au!). Obiehame koliečko pekným lesným parkom okolo baziliky ktoréhosi svätého bakieho a z kopca cez mesto mierime na vodný kanál rieky Arno. Tu udupaným chodníčkom trielime po totálnej rovinke aj dobrých 7 km. Kto ma pozná, tak vie, že som vo svojom živle akurát tak len pri behu do kopca 😀 , aľe keďže sme ešte len na začiatku, tak zvládam aj toto ploché mordstvo.  Tá svieža jarná zeleň, poprosím!

Rieka Arno

            Následne z voľajakej bárs šumne taliansky znejúcej dedinky vybiehame od vodného kanáľa už strmšie nahor, aby sme začali postupne naberať sľubných takmer 3000 výškových. Architektúra toskánskeho typu je dychberúca, každý domček a vilka majú svoje čaro a beh pomedzi olivové háje tomu celému začína dodávať tú správnu atmosféru. A tie výhľady dolu do diaľky na mesto! Dnes som tu správne a cítim, že všetko je ako má byť. 😛

            Slniečko takto z rána je ešte prívetivé, aľe počas nadchádzajúcich hodín bude značnou skúškou odhodlanosti a výdrže nejedného z nás, keďže na oblohe celý deň ani mráčik a v tieni neskôr aj 22 stupňov. Takto skoro z jari na to pečenie do hláv ešte nie sme veľmi zvyknutí. Ja už začínam do grúňa po strmočiznej asfaltke naberať v tvári farbu burgundského vína a zbavujem sa jej až o 10 kilometrov ďalej pri zbehoch, ktoré si preventívne dávam v elegantne slížikovom tempe, aby ma náhodou nerozboleli kolená. 😀 Niežeby ma bolievali – to nie, aľe ja som veľký preventivista a aspoň mám výhovorku, prečo sa neponáhľať v mnou tak neobľúbených zbehoch. Zakaždým si dolu grúňom len povzdychnem, že prečo sa radšej neprihlasujem na vertical behy do vrchu ako počas prvých dvoch rokov mojej závratnej bežeckej kariéry. 😀 Asi je to preto, že by som ich vybehla rýchlo a zážitok by tak skončil príliš skoro – a na to mi je lepšie veru poplahočiť sa v prírode o 15-20 hodín dlhšie v rámci ultra, nech netrochárčim. 😀 Zároveň si na tejto asfaltovej strmine v duchu hovorím, že by som to nechcela bežať aj nadol, čím si šijem na seba kliatbu, nevediac, že posledných cca 15 km trasy sa beží aj naspäť v takmer identickej podobe. To máte tak, keď si nenaštudujete vopred mapu trate. 😀 Zodpovednosť na prvom mieste, ehm.

Ako stúpame, výhľady na Firenze sú viac než slušné.

            Možno ste si všimli, že strašne odbieham dopredu-dozadu a príliš sa rozpisujem, aľe to je tým, že mám brutálnu radosť z toho, že po dlhšej dobe píšem regulérny článok z činnosti, ktorú zbožňujem, a tak mám pocit, že musím dobehnúť zmeškané písmenká. 😀 Kľud, Kataríňan, sústreď sa!

Čarovné uličky s kostolíkom – okolo neho budeme bežať  aj naspäť večer už za tmy.

            Takže som kdesi na 17. kilometri a prichádzam na Riotorto – prvú občerstvovačku. Som zvedavá, čo tu mám ako vegán na výber – a prekvapivo, nie je toho tak veľa ako som z tých našich slovenských zvyknutá. 🙂 Tak dávam horúci čaj s cukrom, vodu, kúsky nakrájaného jablíčka a pozerám, či by sa ešte niečo schodné nenašlo, lebo všade samý syr, nutelly, všakovaké koláče. Hmm, zrak mi padne na čistý chlieb poliaty olivovým olejom. Tento šmak mám vyskúšaný ako najlacnejšie jedlo v reštikách z ciest po Portugalsku (avšak aj s olivami) a dávam si v duchu kontrolnú otázku, či mám na to chuť, lebo s lepkom a veľa tukom nie som top kamarátka, obzvlášť pri behu. No keď mi  Johan (meno môjho brucha – Johan Sebastian Bach z rodu Bachorov) súhlasne zaškvrčí, tak idem do toho. Takto po kúskoch zbodnem asi dva chleby, zahrýzajúc pomedzi ne ešte jablká. Doplním vodu do pol litrovky, poďakujem Graazzzieee a bežím ďalej.

Spomínané burgundské v tvári ma nepustilo prvých 20 km.

            Niekde za siedmymi horami a siedmymi dolami od 25. kilometra sa začínam stretávať už len so stále rovnakou skupinkou cca 15 bežcov a s jedným z nich bežím povedľa hodnejší kus, tak sa ho lámanou ruko-noho-taliančino-španielčino-portugalčinou pýtam, koľko už máme za sebou a aký je čas. Toš, keď nevie anglicky, aľe chápeme sa a klopkajúc po jeho hodinkách mi ukazuje, že bežíme presne štyri hodiny a máme za sebou štvrťstoročnicu. To je zatiaľ na moje pomery celkom seksi tempo a som pri sile, tak s nádejou pookrejem do ďalších už ľen 57 km. 😀

            Cestou bežiac kdesi do ďalšieho grúňa zvaného isto Montaňa belissima tutti frutti zrazu zbadám za plotom tri štekajúce hafuše. Ako zveromil a psoľúbič sa im mocne poteším, avšak o niečo menej o tridsať metrov ďalej, keď plot zrazu skončí a hafuše sa rozbehnú na mňa s tým, že jedna obrovská biela ovčiarska ako vystrihnutá z filmu Bella a Sebastian na mňa vyskočí a zakvačí sa do mňa labami s čumákom dva centimetre od mojej hlavy. Držím bez pohybu modliac sa so zavretými očami večné tri sekundy, kým ho neokríkne gazda obďaľeč majstrujúci čosi s fúrikom a milý psík sa stiahne za ním. Fuuu, o vlas! Či o chlp? Aj o nos. 😀

Fajnšmekri

            O kilometrík ďalej sa radostím nad ďalšími hafušami, ktoré si to rozhodli vyfajrontiť priamo na chodníku našej trasy a chvíľku ich pomojkám, však na tvárenie sa, že behám, bude dnes ešte času ako čečiny.

Tu je farba obstojne v norme! 😀

                  V lesoch sú tu krásne technické úseky s trčiacimi skalami a koreňmi a nahor sa mi kluská dobre. Pokračujúc chodníčkami lesom zrazu vybehnem na prírodnú kamennú terasu, ktorá vyzerá vytrhnutá z tunajšej prírody, úplne akoby ju tu niekto pridal len tak. Pripomína mi trošku kamenistý chodník Nízkych Tatier a jedno podobné miesto v Krkonošiach.

            Na 27. kilometri dobieham na druhú občerstvovačku – Madonna del Sasso – kláštor na kopci uprostred lesa. Akože ohúrená som a prekvapená úplne pozitívne. Takéto krásne miesta môžem.

                   Znovu pijem presladený čajík a tlačím jabĺčka, teraz už aj s trochou zrelších banánov, čo som náhodou medzi tými zelenáčmi našla. Dávam ďalší pokus aj troche chlebu s olivovým olejom, no tentoraz si ho hojne osolím, ľebo cítim, že slnko pracuje a telo sa mi už moc ani nepotí, hoci vody pijem dosť. Keď ma vidia organizátori, posolia celú tácku aj pre ostatných. Bella! 😀

            Miestnosťami kláštoru schodišťom zbieham dolu a pokračujem cez nádvorie na širokú zľahka kamenistú lesnú cestu. Nejaké tie klesania a zas stúpania, výhľady naspäť na kláštor priam magnificentné, takže tu častejšie vyťahujem foťák, nech poteším aj svoje fotografické črievko.

Tu sa moji spolužrebci ponúkli, že ma odfotia s kláštorom, avšak odsekli ho v polke. Tradične vo mne kypel kompozičný hnev, tak som si to cvakla “celá bez seba” radšej sama zas a znova. 😀

                Míňam krásne zazelenané machom porastené zákutia, prebúdzajúca sa jar je tu nádherne vidieť na každom kroku a vtáčiky štebocú prenikavo z každého stromu a kríčka navôkol. A tie vône! Tie omamne lahodné vône plné jarných krás si viem živo vybaviť aj s odstupom takmer mesiaca, píšuc tento článik.

Na mojich priebežných svoječkách naďalej kontrolujem odtieň červene a hladinu energie. Keď mi klesne viečko a ovisne brada, bude už zle. 😀

             A čo Vám budem hovoriť, dobre sa mi ide, aj keď som určite už oproti začiatku spomalila. Do toho už vyťahujem aj starý známy trik, značne využívaný napríklad na Malofatranskej 50-tke – a namáčam si vodou čeľenku, ňech ma tu znenazdajky nekľepne od tepla. Hlava v chlade, ide sa. 😛 Nakoniec toto osvieženie využijem na trase ešte aspoň 5-krát, lebo slnco je ako pekáč a čelenka mi schne rýchlejšie než ja stíham bežať. A fotiť. 😀

Čistý šmak pre Katušku, kopčok na dohľad.

          Z lesa vybieham na lúčky, z ktorých pred sebou zbadám grúňik. Poteším sa mu, že zase môžem čosi nastúpať, lebo je to naozaj jediná možnosť ako ja viem niekoho dobehnúť či predbehnúť a zo dvoch bežcov veru aj nechávam v kopci za sebou.

           Hore na vrchole ma samozrejme po chvíli dobehnú, pretože sa rozplývam nad výhľadmi do všetkých strán a fotím si okolie – s veľkou chuťou ľahnúť si len tak do trávy, založiť si ruky za hlavu a pohupovať si pokrčenými nôžkami.  Je tu prosto nádherne!

Náznak vyžutej upečenosti a uvarenej mysle

               V diaľke na kopci vidím akýsi ďalší kláštor a v duchu si vravím, že isto nás tam budú hostiť ďalej na trase – tak, ako na tom prvom, ale že je to ukrutánska diaľava ešte. 🙂 Z vrcholka nás všetkých čaká strmý zbeh dolu grúňom, jeden vskutku azda aj najstrmší z celých pretekov. 🙂 A aj pomerne dlhý, takže idem zase opatrnko.

A strmo dolu …

              Fotka nedokáže tú strmosť vystihnúť ani zďaleka a zaiste ma aspoň tri človeky cestou dolu obehnú, až kým nezídeme úplne do dolinky k potoku, odkiaľ nás zas čaká strmý výstup nahor na hrebeň oproti. To je presne pre mňa, tak ich do jedného znovu predbieham ja. Niektorí sa uchechtnú – asi v štýle, že „ach, zase Ty?“ – a jeden ujo mi aj tlieska a čosi oduševnele na mňa taliančí. 😀 Prego, prego! 😀

… a oproti zas nahor!

                  Pokračujeme parádniackymi výhľadovými lúčkami pozvoľna nahor, sem-tam nadol, nič výrazné, všetko také bežateľné úseky. Kláštor v diaľke už vôbec nie je tak ďaleko ako sa mi pred pol hodinou zdalo a moje tušenie, že bežíme priamo k nemu, rastie. Ej, aľe vidím tam ešte kus kopčiska pred sebou! Skvelé! 🙂

Ďalší grúň zdolaný!
Sťahujeme sa sem? … Vzadu úplne vľavo hore na kopci spomínaný kláštor. 🙂

                  Pod kláštorom je na kopčeku akási utešená hacienda – radosť bývať – a ja si úplne užívam stúpanie k nej. Čoraz viac cítim silu v nohách práve do kopcov, čo sa viditeľne odzrkadľuje na mojej zrýchľujúcej tendencii práve v týchto úsekoch. Vojdem do krásneho priestranného ihličnatého lesa a musím sa nahlas zasmiať. Prečo? Vidím širokú lesnú cestu nekonečne rovnú a nekonečne strmú až do neba. Krásne! Dajte mi ešte aspoň desať takých kopcov a žiadne klesanie!

Vertical Sky Runner’s Stairway to Heaven 😀

                  Kluskám hore tým strmiakom, lebo však davačka sa musím ukázať, predbieham turistov s detičkami a dôchodcov, ktorí povzbudzujú. To Vám úplne zdvihne ego. 😀 Ale aj niekoľko bežcov – fakt sú kopce moje najsvetlejšie výkony. 😀 Hore kontrola a ďalšia občerstvovačka – 42 km, Kláštor Monte Senario.

                   Na občerstvovačke sa trošku zdržím, lebo som akási myšlienkovo spomalená a zabudla som ako sa má rýchlo jesť a ani sa mi do toho nechce, prežúvanie je náročná činnosť. 😀 Zas dáke jablíčko zbodnem a jeden banán asi, kúsok chlebíka s oliváčom a soľou, ale už mi ho žalúdok nepýta. Viem, že dnes jem na svoje pomery veľmi máličko. Znovu sa milých ľudkov pýtam, že koľko je vlastne hodín, keďže smart teľa mi nefunguje a zisťujem, že som na tom s časovým limitom stále ešte úplne dobre. Mňa tieto limity totiž  vedia celkom principiálne nervožuť – najradšej by som ich zrušila alebo zbenevolentnila o nejakých 20-30 percent na Katuškin obraz, nech mám pohodu. 😀

Monte Senario

             Totiž, aby ste mi rozumeli – ja som totiž o sebe vnútorne presvedčená, že zvládnem naraz súvisle aj 200 či viac kilometrov bez toho, aby sa mi išlo v hlave zle, ale musím mať na to dostatok času. 😀 Lebo keď sa snažím ísť v časotiesni prirýchlo na svoje pomery, tak sa ľahko rozbijem. Preto krátke rovinaté rýchle trate vôbec nie sú pre mňa. Je to ako s matematikou na škole – ako som len nenávidela tie 10-minútovky písomky! Vždycky štvorky-päťky – a to len preto, že aj keď som na tie riešenia príkladov dokázala nakoniec sama prísť, trvalo mi to vždy aspoň o polovicu dlhšie a všetci už medzitým odišli. 😀 Taký nepochopený matematický génius na časovú vytrvalosť mojich pančeliek 😀 Ale čo!

Asfalt …
… asfalt …
… asfalt!

                        Z kláštora zbieham lesíkom do najbližšej dedinky, odkiaľ sa dlho motkám asfaltkou. S mojim ruko-noho-rečniacim talianskym parťákom sa dávame do reči už snáď piatykrát. Dole kopcom ma čaká, chudáčik, lebo mne sa ide kúsok horšie a pichá ma chvíľu v boku. To už si tie chleby s olejom vyberajú svoju daň v kombinácii s nadskakujúcim žalúdkom dolu strmou asfaltkou. 😀 Tak prosto zvoľním a o desať minút bežiac do kopca už je zase dobre. Niekde tam na 50. kilometri ma povoláva aj matička príroda, tak letím do kríkov. Uff! Nebolo mi zle, ale nečudo, hneď sa ide akosi ľahšie. 😀

… ASFALT?! 😀 Žrebci a žrebky, pomodlime sa …

Asfalt náš nekonečný, zmäkči sa tvrdosť Tvoja! Príď koniec Tvoj! Príď začiatok trailu Tvojho!

Ako v lese, tak i na lúke – a odpusť nám naše betónom behy, neuvaľ nás do rozhorčenia z nedostatku chodidiel nehy ako my neuvaľujeme naše nohy do úzkych topaňí cez kopce i zbehy.

Amen!

Kde nič, tu nič, ja nič, Vy nič, pre nič-za nič.

                     Ako bežím ďalej, tak kde nič, tu nič, ja nič a zrazu vinič. Veľa viníc a pomedzi ne lesy. Krásne! Na 57. kilometri sa ocitám znovu na občerstvovačke zo 17. kilometra – Riotorto – tesne pred západom slnka. Žujem po banáne a jablku – fakt tu iné pre mňa na jedenie nie je – a naberám si do fľašky na cestu ionťák, lebo toho cukročaju už som prepitá. Rýchlo sa po celodenných úpekoch ochladzuje a bežci sa tu priobliekajú. Ja som lieň, tak ostávam v krátkom tričku, že reku aspoň ma chlad bude motivovať pridať do tempa. 😀 Lebo keď sa prehrejem, som ešte pomalšia – ak sa to vôbec ešte dá. 😎

A Oscara za ľúbezný západ slnka získava … Oskar!
25 km do finišu – už mi uděřilo z toľkieho asfaltu? 😀

                Pokračujúc ďalej – už len posledných sladkých 25 kilometrov do cieľa – sa vytešujem z posledných lúčov slniečka a následne i nádherne ružovkastej oblohy, keď slnko zmizne úplne.

Pozri tú krásu, to je Raaaaaj!
No nádhera, asi nezaspím!
Puskailer, waka-maka-fou! 😀 ( Pozri song od BijouTerrier)

                    Prepletám sa pomedzi samôtky a menšie zhluky usadlostí, späť do lesov a zas k domkom. Ubieha mi to celkom rýchlo, vždy mám pri behu po tme pocit, akoby sa mi zjastril zrak a zbystrili všetky inštinkty. A aj samotný čas akoby ubiehal nejako ináč, ilúznejšie.

                   Už ani neviem, čo je skôr a čo je kedy. Bežím cez nejaký kláštor, kde zrazu strácam dych. Otvára sa mi totiž nádherný pohľad na nočné svetlá celej Florencie. Chvíľku tam postojím opretá o múrik a kochám sa tou krásou, rušiac s(ú)kromný nočný život ohmatávajúceho sa párika talianskych tínedžerov. Neodolala som. Miscuzi! 😀 Bežím ďalej dolu, pohľad na cieľ ma namotivoval pridať.

Florence Firenze at Night

                       Onedlho sa ocitám na kamennom námestíčku malého mestečka a motám sa uličkami. Niekde tam prichádzam ešte k poslednej občerstvovačke na 67 km – Fattoria di Maiano – je to kostolík pri veľkom skalnom brale.

                 Hlcem vodu, banány, jablká, soľ – a pokračujem ďalej vytúžených 15 km. Hneď od občerstvovačky sa ide do riadneho serpentínového kopca na vrchol lesa – znovu viac do prírody, tak to si užívam ako divá vlčica s očami dokorán pretínajúc tmu.

              Voľakde v lese okolo 70 kilometra pri strmšom zbehu zbadám na zemi sympatické drevo, čo by mi azda i dobre ešte vedelo k cieľu poslúžiť, nech uľahčím kolenám. Vyliezam z lesa a trasa už je viac-menej len pomedzi dedinky v kopci, cez úzke uličky pomedzi pozliepané domy krížom-krážom cez seba, s historickým nádychom a tajomnou atmosférou. Cestu mi miestami osvetľujú rozprávkové lampášiky namiesto klasických lámp. Do toho vidieť len svetlo mojej čelovky a do okolia sa šíri zvuk mojej klopkajúcej bakuľe. Detičky z ktoréhosi balkóna si isto myslia, že prichádza Gandalf, tak sa veselo utekajú pozrieť, čo sa deje. Z diaľky už takmer spoza rohu im pod lampou zakývam späť a oni mi o dušu mávajú tiež. 😀 Zlatuô!

Spomínate si ešte na čarovnú uličku s kostolom z rána a začiatku článku? 🙂

                 No a potom kdesi tam je tá hrôzostrašná dlhá a strmá asfaltka, ktorú už poznám z cesty nahor. Alebo sa mi tak aspoň javí, že tadiaľto mi nohy už išli, možno to bolo len jej na betón rovnaké dvojča. Hrôza! Aj storočný starček by dolu tým kopcom išiel s väčšou eleganciou, ale aspoň tú paličku sme mali spoločnú. Klop, klop, klop!

                   Konečne dolu. Vchádzam na okraj mesta Firenze. Bežím zaujímavo posprejovaným podchodom popod železnicu a obieha ma kolega spred 30 kilometrov, tak sa smejeme. Ďalší bežec sa tu so mnou kúsok stráca, lebo ja bez mapy bežím hľadajúc odrazky a fáborky – no na tomto mieste boli strhnuté, takže som zneistela a išla rovno. A on spolu so mnou. Už sa nám to po pár sto metroch akosi nezdalo, tak sme hodili reč, či nemá mapu. Našťastie mal, kukli sme to a vrátili sme sa nazad do jednej zašitej uličky, odbočujúcej z tej našej hlavnej. Od tej chvíle sme radšej bežali spolu, lebo nikto sa nechce stratiť 8 km pred cieľom.

              Vbiehame znovu na vodný kanál rieky Arno, ktorým sme sa prevetrali aj ráno. Môj parťák s mapou už ide pomalšie, z nohy na nohu, bolí ho koleno. Vraví mi, že nech kľudne idem vpred, že vyzerám sviežo a že odtiaľto už trafíme. Za nami sú v troch skupinkách ešte ďalší bežci a ja sa cítim dobre, tak sa s ním nateraz lúčim a trielim vpred.

             Tie 4 či 5 kilometrov popri rieke ubieha rýchlo, lebo ma ženie vidina cieľa. Keď však z neho vyjdem do premávky centra mesta, smerujúc na kopec s námestím Piazzale Michelangelo, odkiaľ sme ráno štartovali, mám trošku problém. Nie s tempom, ale s prehľadnosťou trasy, že kadiaľ pomedzi tie autá, milióny prechodov cez cestu, trúbiace motorky a davu ľudí mám vlastne ísť, keď v nočnom svetle nevidím najlepšie do diaľky. 😀

                 Našťastie ma na pár kritických miestach organizačný tím kričiac cez celú ulicu a ukazujúc rukami odnaviguje a ja začínam stúpať tiahlou asfaltkou k námestiu. Posledné tri kilometre mi pripadajú ako hodina, hoci celý ten čas do kopca bežím a pozvoľna zrýchľujem. Obieham ešte asi 4-5 bežcov. Tá cesta sa akosi zvláštne zatáča, tak už ani neviem z ktorej strany a kde presne to námestie mám očakávať. A zrazu vidím v diaľke Michelangelovu sochu, tak prechádzam do šprintu. O niekoľko sekúnd už vidím cieľovú čiaru a povzbudzujúcich ľudí, prebieham finišom a jedna z tunajších organizačných tetušiek mi dáva na krk účastnícku medailu a podávame si ruky. Je 11 hodín večer a ja som to zvládla za 16 hodín a 6 sekúnd – takže hodinku pred vypršaním limitu. 🙂 Usmievam sa od ucha k uchu – je to skvelý pocit.

Hafuša 😀

                  Druhá tetuška ma chce odfotiť a má so sebou aj hravú hafušu, ktorá sa mi hneď snaží ukoristiť moju bakuľu a pobehuje s ňou okolo potkýňajúc ľudí, tak sa tam celkom vtipne naťahujeme. 😀 Prichádza aj Kubito, ktorý si ma úplne hneď medzi tými ľuďmi nevšimol – on už je v cieli dávno, cca o 5 hodín skôr. Šikovník!

Už obaja v cieli – Kubito s časom 11:14 a ja za 16 hodín. 🙂
Je to tam. Spokojnučko 🙂

              Troška sa ešte pofotíme, ja sa prezliekam do suchého oblečenia, ktoré mi Kubko doniesol a posrším nadšením s radosťou, pokochám sa výhľadom na Florenciu z druhej strany. Sme tam možno aj hodinku, medzitým trošku stuhnem 😀 a pomaličky sa poberáme dlhočiznými schodami nadol a cez mesto dva kilometre na ubytko. Najlepšie je, že sme ubytovaní asi na 4. poschodí historickej bytovky idúc obrími schodami – takže ich zvládam, ale už vcelku kačacím krokom. 😀

Suvenír domkov 🙂

             O pol druhej ráno už chrapúnim v perine a spím prekvapivo len čosi cez 9 hodín. 😀 Ale poobede už som zase svieža na 10+-km prechádzku centrom Florencie, hoci miestami – najmä po schodoch – s tajomným úsmevom a neistejším krokom. 😀 A viete čo je zvláštne? Svalovica na nohách sa nekonala – iba na chrbte! 😀

Polnočný výhľadík z cieľa

              A aj keď sa podľa množstva dokumentácie môže zdať, že som celý čas len cvakala foťákom, opak je pravdou. V pomere ku kilometrom bol toto môj jeden z najmenej nafotených behov v živote. 😀 Huha!

A hľa, tu ešte profil trate a mapka.

                Takže tak, kamaráti. 🙂 Čo myslíte – páčilo by sa Vám tu, prihlásite sa o rok? 🙂 Aký je Váš doteraz najobľúbenejší beh v rámci či mimo pretekov, na ktorý radi spomínate? Čo Vás čaká- akú výzvu ste si dali najbližšie? Stotožňujete sa s mojim improvizovaným bežeckým Otčeasfaltnášom? 😀

            Ja mám pred sebou už o pár dní (11. mája) Zázrivský Ultra Trail s parametrami 52 km a 2700 m stúpania v rámci milučkého podujatia Jogošíkovô Pobehaňä. 🙂 Veľmi sa preto znovu teším aj do Koliby u Jogošíka. S kým sa tam vidíme?

Ej, veru, pobähujmä, ľebo …

… Ultra Trail is Punk!

🙂

Katka Janurka

Ak sa Vám tento článok páčil alebo máte radi moju tvorbu, veľmi ma poteší, ak ma v mojom písaní podporíte cez Ko-Fi: Pozvaním na kávičku. 🙂 Ďakujem!