Kto som? Niečo málo o mne pri kávičke | Ko-Fi

Ahoj čitateľ!

       Rozhodla som si založiť stránku na Ko-Fi. Ak Ťa zaujíma kto som a čomu sa venujem, aj v rámci tohto článku sa možno niečo viac o mne dozvieš – alebo priamo kliknutím sem návštevou môjho Kofíčka. 🙂

       Moje meno je Katarínka, aľe zo sociálnych sieťok ma skôr môžeš poznať ako Katka Janurka.

To by bolo meno. Aľe kto som?

       To tak celkom vlastne ešte neviem. Ale snažím sa na seba pozerať ako na človeka, ktorý je …

        Snažiac sa byť vždy láskavý  a empatický Pozemšťan z našej Zemeguľky.

       Živá Bytosť, ktorá sa chce viac a viac zlepšovať vo svojich každodenných činoch a učiť sa k dobru z nášho kolektívneho správania.

      Dlhoročný Vegán Ovocníček, orientovaný na výživnú rastlinnú stravu a celistvé potravinky – pre svoje zdravie, pre zvieratá a pre planétku.

   Nekonečný Milovník Zvierat a najlepší priateľ dvoch zachránených krížencov labradora, najdúchov-útulkáčikov – Bena a Conie, a taktiež verný služobník jeho kráľovskej výsosti – na ulici nájdeného kocúrika, ktorému som už dala asi 15 rôznych mien a ešte stále sa nerozhodla, ktoré bude to hlavné – a teraz už bývam “u neho” v byte. 😀

      Introvert, ktorý miluje ľudí, aľe často je príliš hanblivý a pociťuje davovú úzkosť. Na druhej strane veľmi rád stretáva nových ľudí, pozoruje ich a túži lepšie spoznávať.

   Bloger od roku 2014, ktorý si úžíva proces písaňja a ľúbi hrať sa so slovíčkami, pričom neraz si vytvára vlastné.

  Kreatívna Duša – tvorca ručne vypaľovaných drevených vecičiek. Pyrografia, vypaľovanie do dreva je jej koníčkom – “rada sa zahráva s ohňom a drevom”. Ale iba v kontrolovaných podmienkach. 😀 Inak sa ohňa bojí!

       Bláznivý Otužilec, ktorý sa rád švacne ako veľryba do každého studeného potoka či jazierka cestou po svojich potulkách. Znáša veľmi dobre krátkodobé chladné podmienky a cielene ich vyhľadáva.

   Amatérsky Fotograf – nadšenec tvorby fotografií, ktorý ťahá svoje Sonýčko úplne všade a vždy podvedome hľadá pekné prostredie a dobrú kompozíciu.

    Lesná víla – tancujúca, spievajúca a všeholáskou objimajúca všetky stromy v okolí.

    Osoba zvaná Klbíčko Nervov – ktorá ťažko znáša akýkoľvek stres a napätie, a tak sa snaží robiť všetko preto, aby predišla stresujúcim situáciám a veľmi často v tom zlyháva. 😀

     Pútnik a Tulák  ktorý miluje stratiť sa v lone Prírody so svojím batôžkom. Na celé dni, na týždne, mesiace, na celú Večnosť!

   Dobrodruh – ktorý sympatizuje s minimalistickým prístupom k cestovaniu. Dajte mi širák, karimatku a spacáčik – a je mi rezko do noci do milión hviezdičkového hotela! A som otvorená aj dažďu. 😀

     Vášnivý Ultra Trailový Bežec – ktorý miluje dlhé behy v prírode a kopcoch, celé dni stráviac voľakde na slnku, s vetrom vo vlasoch a ktorý tu a tam siahne na ultramaratónske vzdialenosti. Môj najdlhší beh na jeden záťah bol zatiaľ dlhý 106 km s 5500 m stúpaním – a zvládla som ho s úsmevom, schopná pokračovať ešte ďalej. 🙂

        Barefoot Nadšenec – milovník bosých nôh, ktorého môžete vidieť utekať po ľesoch, kopčekoch a vysokých horách väčšinou v bežeckých Luna sandáloch či úplne naboso aľebo – aspoň, najmä počas zimy, keď je chladnejšie a nasnežíno – v ozaj širokánskych trailových Altra teniskách – pretože si myslím, že obmedzovať naše chodidlá a prsty v pohybe, držiac ich v úzkych topánkach by malo byť považované za trestný čin! 😀

        Sloboda pre pršteky aľebo ich väznenie – ako zaobchádzame so svojimi nôžkami, ktoré nás všade vďačne nosia, tak aj sami so sebou. 🙂

        Pozorujem, bádam, skúmam, objavujem. Som Snílek. Vždy meškám. Aľe vždy mi na tom záleží.

       A viac a viac ďalších rolí, ktoré by mohli vhodne označiť to, kým som a kým môžem byť. 🙂

Čo je však môj zámer a cieľ?

     Chcem pomáhať. Chcem pomáhať ostatným spôsobom, ktorý je mojej duši ušitý na mieru. Chcem sa stať blogerom a dobrodruhom na plný úväzok, keďže to je niečo, čo ma robí skutočne šťastnou a spokojnou. A prajem si mať čo najviac času k tomu, aby som mohla zdieľať. Svoje skúsenosti, vhľady, myšlienky, vedomosti, radosť a vášeň. S tými z Vás, ktorí cítite, že Vám môžem niečo prospešné dať pre Vašu vlastnú cestu. Chcem inšpirovať a byť inšpirovaná. Chcem s Vami viesť podnetné rozhovory, aby som Vás lepšie spoznala – v našich spoločných radostiach, v našich podobnostiach i v našej rozdielnosti. Pretože s odrazom ľudského zrkadla a vzájomnou inšpiráciou dokážeme úžasné veci pre nás a tých, ktorí kráčajú Životom s nami.

         Chcem Tvoriť. Tak jednoduché to je.

Možno Vám to o mne niečo napovedalo …

Ale prečo si práve Ty na tejto stránke?

       Pretože Ty si jeden z Tých, ktorí mi môžu pomôcť a podporiť ma na mojej ceste. Keď mi tu na Ko-Fi, ľudkovia dobrí, “objednáte kávičku”, ukazujete mi tým Váš záujem o moju tvorbu – a tým mi dávate viac SLOBODY byť kreatívna, hravá a radostná. Nie kvôli peniazom. Ale preto, že šetríte môj ČAS. Šetríte môj čas na veci a činy, ktoré ma napĺňajú a tešia – bez strachu a stresu z nedostatku voľného času na tvorbu kvôli potrebe chodiť do klasickej práce, ktorej človek venuje veľmi veľa energie a takmer celý deň, keď viem, že niečo iné mi dáva zmysel oveľa viac.

         Prajem si pre každého z nás, aby sme sa mohli naplno venovať tomu, čo nás naozaj teší, pretože so spokojnosťou prichádza enormne pozitívna energia na tento svet. Za peniaze si nemôžeme kúpiť ani zdravie, ani šťastie. Aľe môžeme ich využiť ako dvere či nástroj k mnohým dobrým veciam. Je to len na nás, ako sa rozhodneme s našim časom naložiť.

     Keď sa staneš mojím Kávičkárom, môžeš ma podporiť hoci ľen raz, príležitostne podľa chuti aľebo aj po celý čas (pravidelne každý mesiac) a aj toto svoje rozhodnutie môžeš kedykoľvek zrušiť, bez obáv.

Som Ti velice povďačná!

Takže v skratke orechovej škrupinky

     Ak sa Ti ľúbi moja tvorba – fotografie, články na blogu, myšlienky, spoločné konverzácie, moja pyrografia (vypaľovanie do dreva), cestovateľské tipy a rady alebo čokoľvek iné odo mňa, prosím zváž, že podporíš to, čomu sa venujem. Poskytneš mi tak väčšiu (finančnú a teda aj časovú) slobodu v tom naďalej pokračovať a zlepšovať sa – a zároveň aj pozitívnu spätnú väzbu pre mňa, ktorú si nesmierne cením.

Mocná vďaka Ti!

Nuže, hybajme na kávičku! :)) 💗

Katka Janurka

Príbeh hafuší – ďakujem za Vašu vlčiu slobodu!

      Myslím si o sebe, že milujem prírodu a túlanie sa po horách. No je to naozaj pravda? V mojom živote sú minimálne dve lásky, Ben a Conie, ktoré ma nútia nezaspávať na vavrínoch domnienok o pravdivosti mojich vlastných postojov a skreslených vnímaní. Aj vďaka nim neustále prehodnocujem, čo je skutočné.

      Čo je to vlastne láska k prírode? Iste má veľa rôznych podôb. Čo ak prírodu vyhľadávam nie z lásky k nej samotnej, ale iba preto, že sa v nej cítim dobre a akosi živšie. Čo ak je to len forma úniku zo systémovej reality? Čo ak ma to do nej ťahá iba z číreho sebectva napĺňania svojej vlastnej potreby po nájdení harmónie a pokoja? A čo ak je naopak práve táto náklonnosť jedna z mála skutočných citov, v ktorých sme tak dennodenne chaoticky zmietaní? Zapĺňa ma mnoho otázok, niektoré zmysluplnejšie, iné menej. Každý deň sa snažím nájsť odpoveď.

       No čo ak je to všetko úplne inak a vlastne na tom aj tak vôbec nezáleží? Tak ako im? Nezamýšľajú sa nad nepodstatnými otázkami, iba jednoducho žijú naplno v každom okamihu, ktorý sa im naskytne. Tak veľmi milujú zdieľať svoju radosť z bytia. Čo ak až vtedy skutočne budem milovať prírodu, keď mi zažiaria pri predstave prechádzky lesom oči tak ako im?

        Až budem nadšením kričať “Áno, prosím poďme!”, bez ohľadu na to, čo si kto okolo pohoršene pomyslí. Až sa budem šťastím smiať bežiac na ostrom slnku, v silnom daždi, v ohromnom vetre, ráno i v noci, za svetla i po tme. Až si budem užívať šantenie na lúkach osvetlených len hviezdami či mesačným svitom. Až nevyspytateľné počasie pre mňa prestane byť otázkou či prekážkou.

   Až budem utekať hore a dolu kopcami nie preto, že potrebujem rozpumpovať srdce a vyplaviť endorfíny, aby som sa v dnešnom svete celkom nezbláznila, ale preto že je to moja prirodzenosť a nič mi v danom momente neprinesie väčšiu radosť. Až mi popadané stromy na cestičke nebudú sťažovať prechod, ale prinesú mi nečakanú dávku skvelého dobrodružstva. Až budem bežať tak rýchlo a ladne, že sa stanem mojimi pľúcami, srdcom a nohami.

         Až budem skákať bláznivo a bez rozmyslu do každého blata, ponárajúc si šťastím celú hlavu a nehľadiac na to, či sa zašpiním ako stádo prasiatok.

       Až budem tým blatom následne striekať každého zadumaného, mrzutého a vlastne tak trošku v sebe samom uväzneného človeka okolo, nehľadiac na to, že by ma zato najradšej kopol do zadku. Až sa bez znechutenia stanem tým najzelenším blativým žaburincom a budem sa z toho tešiť.

       Až budem poliami plnými pichľavých obilných kláskov utekať ako o život, skákajúc cez ne meter a pol od zeme ako srnček, aby som videla na svoju cestu. Až sa budem vedieť ponoriť do labyrintu hry tak oduševnene, až sa v tej chvíli stanem hrou samou.

           Až sa budem môcť spoľahnúť na svoje inštinkty bez použitia akejkoľvek mapy, vždy nájduc najbližší zdroj krištáľovo čistej vody i najkalnejšieho jazierka. Až sa nebudem môcť nikdy stratiť, pretože si budem vedomá toho, že nesprávna cesta neexistuje. Až sa stanem cestou samou.

       Až budem spontánne aj bez vyzvania skákať do vody, či je leto alebo zima, či je voda príjemne teplá alebo či má iba 4 stupne. Až moje telo splynie s vodou ako telo vydry. Až v nej budem plávať tak dlho, že sa stanem vodou samou.

       Až budem posadnutá hádzaním drievok alebo akoukoľvek inou radostnou činnosťou natoľko, že zabudnem aj piť či jesť. Až moja pozornosť dokáže vytesniť všetko ostatné a ja sa stanem drievkom samým.

        Až nebudem odhadzovanie snehu vnímať ako drinu navyše, ale ako najväčšiu zábavu sveta a budem liezť pod lopatu, hryzúc zúrivo sneh, stanúc sa ním. Až sa stanem tým, na čo sa práve pozerám.

         Až sa budem dolu kopcom kotúľať v lístí, blate či snehu bez ohľadu na to, že sa mi naberú až za krk. Až sa budem s precíznym pokojom čistiť od prichytených lístkov, kúsok po kúsku. Až mi nebude vonkoncom prekážať, že mi vo vlasoch zopár z nich ostane. Až budem každú maličkosť vnímať ako to najkrajšie, čo sa mi dnes mohlo prihodiť.

         Až budem oplývať úctivým rešpektom a pokorou pred mocnými silami Matky Zeme a nebudem sa snažiť si dokazovať svoje schopnosti. Až sklopím uši a chvost tam, kde je lepšie mať sa na pozore a hrdo budem stáť tam, kde si to situácia vyžiada.

           Až prestanem druhým skákať do reči a budem vždy ochotná bez slova či vnútenej rady ponúknuť druhým svoje plece a ruku v núdzi. Až budem schopná kohokoľvek v tichosti vypočuť bez posudzovania, no zároveň budem hlasno brániť slabších pred neprávosťami.

        Až prestanem mať očakávania od druhých a ich nežný dotyk či milé slovo si budem vážiť viac než soľ nad zlato. Až mojim najväčším strachom prestanú byť domnelé problémy vytvorené mojou mysľou, ale bude ním jedine v mysli uväznený človek, žijúci a konajúci bez lásky, tápajúci za svetlom.

        Až budem schopná svojou nevinnou podstatou číreho šťastia zažať svetlo v každom žalári srdca a vyčarujem tak úsmev na tvári aj toho najnešťastnejšieho človeka na zemi. Až budem na mojich blízkych hľadieť tak láskyplne ako oni hľadia na mňa.

          Až budem láske tak oddaná, že na žiadne sebectvo neostane priestor. Až budem schopná otvárať druhým srdcia už len preto, že som láska. Nič viac a nič menej. Iba láska.

            Až čas prestane plynúť a ja ho prestanem počítať na roky, týždne, dni, hodiny a sekundy. Až čas premením na lásku. Potom všetko prestane existovať a splynie v jedno. Až sa tam všetci spolu stretneme.

BEN

        V ten deň, keď som Ťa kráčajúc s bratom z vlakovej stanice, našla opusteného pochudnutého a tak trochu zanedbaného, som to pocítila. Pozrel si sa na mňa, uvidel si ma a išiel si bez váhania so mnou. Nespoznala som Ťa, ale Ty mňa áno. Neuvedomila som si, že ma odmalička poznáš. Nevedela som, že si to Ty, ku komu vždy natešene načahujem rúčky cez plot spomedzi všetkých Tvojich súrodencov, čakajúc kedy ma vyoblizuješ až za ušami. Nečakala som, že budeš od svojho domu tak ďaleko. Racionálne uvažovanie sa snažilo preľstiť moje vnútro.

       Ale niečo mi našepkávalo. Tušila som, že si to Ty. Nechceli Ťa, tak si ušiel. Pretĺkal si sa sám niekoľko dní a nikým si sa nechcel nechať odviesť. Mal si strach z ľudí. Ale zo mňa nie. Keď som Ťa chcela vrátiť domov, strašne si plakal. Nechcel si byť bezo mňa, no ja som v tom čase nevedela, čo mám robiť. A tak som Ťa aspoň chodila pýtať von na prechádzky a ešte párkrát Ťa tam zaniesla. Zakaždým mi Tvoj nárek pri mojom odchode lámal srdce. Jedného dňa Ťa už vôbec nechceli, zavreli pred Tebou dvere. A ja som tak veľmi vďačná, že si mohol ostať so mnou.

        Nemaj strach, maličký, tam sa už nevrátiš. Ty si tu pre mňa a ja som tu pre Teba.

Spolu.

CONIE

          Keď som Ťa uvidela na fotografii – vyzerala si celkom ako Ben, niečo ma nútilo dozvedieť sa o Tebe viac. Prešlo len málo času, obraz Tvojej tváre mi nepokojom v mysli nedával spávať. Musela som prísť za Tebou do útulku. Triasla si sa od zimy, bála si sa, na vychudnutom telíčku Ti trčali kosti, nechcela si jesť a v očiach obohnaných hustými bielymi mihalničkami si mala zmes neznesiteľného smútku a láskyplnej nádeje. Túžobne si mi podávala svoje labky – stavajúc sa na zadné, len aby som už neodišla. Pohľad na Teba by zlomil nejedného chladom poznačeného človeka. Nemohla som si Ťa vziať hneď, ale až o tri ďalšie nekonečné dni.

      Ty si však bola trpezlivá. V ten mrazivý decembrový deň som sa ponáhľala za Tebou, vidiac ostatné desiatky psíkov hrať sa na dvore. Uvidela som Ťa. Uvidela si ma. Ty jediná si čakala nalepená na bráne s tými túžobnými labkami. Iba na mňa. V duchu som sa pýtala, či tam stojíš bez prestávky už tri dni. Zobrala som Ťa do náručia a rozplakala som sa. Musela som Ti miestami pomôcť, taká si bola zoslabnutá. Odkráčali sme spolu v tom mraze domov, no v srdciach sa nám rozhoreli plamienky.

     Nemaj strach, maličká, tam sa už nevrátiš. Ja som tu pre Teba a Ty si tu pre mňa.

Spolu.

              Spolu. Spolu mi pomáhate. Spolu Vám pomáham. Spolu si pomáhame navzájom. Beník sa už toľko nebojí ľudí, Conie mu ukázala, že nie sú všetci zlí. On ju naučil nebáť sa vody, schodov, mreží, mostov a kanálových poklopov. Ja som im dala pocítiť, že sa nemusia báť o svoj domov, pretože ich budem ľúbiť bez ohľadu na čokoľvek.

          Aj keď sú každý druhý deň od blata, od hovien, vyváľaní v mŕtvej žabe či čučoriedkach. Aj keď z toho často smrdia horšie ako tchory. Aj keď brešú na všetko čo sa kde mihne, špeciálne na ježkov. Aj keď mi občas donesú uloveného potkana či drobného vtáčka. Aj keď mi škrabú nástojčivo na dvere zo strachu pred novoročnými delobuchmi. Aj keď som potom celá rada, že mám zámienku, aby mohli so mnou spať v izbe.

        Aj keď celý rok plznú a ich bielu srsť si nájdem aj v spodnom prádle. Aj keď dvor po ich zákroku vyzerá ako rozbombardované mínové pole pretkané zákopmi z prvej svetovej. Aj keď sa mi počas noci pod širákom snažia nasáčkovať do spacáku, až mi tak odkrvia nohy, že sa vôbec nevyspím. Aj keď ich musím zobrať aspoň na 7-hodinovú prechádzku, aby boli aspoň ako-tak kľudní, a potom aj tak dokážu s drievkom v ústach s hypnotickým pohľadom nabádať k šibalstvám ďalšieho pol dňa.

             Aj keď mi sadajú pri každej možnej príležitosti na hlavu, pretože to je zjavne to najpohodlnejšie miesto. Aj keď Conie Bena kúše žiarlivo do krku akonáhle sa ho snažím pohladiť a vyzerajú pri tom obaja totálne komicky. Aj keď pri ich vyhadzovaní z chodby na dvor musím na povely použiť všetky svoje zásoby prísnosti a aj tak ich nakoniec porazená vytlačím von formou fúrika. Aj keď po mne hádžu vyčítavými bielkami v očiach zakaždým, keď idem sama dovnútra. Aj keď sa mi ani nepozrú do očí a odvracajú tvár, keď odchádzam z domu bez nich.

             Dokonca aj keď tie najväčšie výčitky vo svojom živote cítim práve preto, že nemôžem s nimi tráviť všetok čas sveta, ale “odkladám” ich, keďže neraz mám dôležitejšie veci na práci. A mám naozaj? Mám strach, že ich sklamem, hoci tuším, že oni takto čierne nad tým vôbec nepremýšľajú. Viem, že výčitkami si nijako nepomôžem, no ťažko sa mi zmieruje s tým, keď s nimi nie som, pretože im v očiach vidím, že sú každý jeden okamih pripravení venovať len mne. Nám. A ja by som im to tak veľmi chcela vedieť dostatočne oplatiť.

          Oni ma učia vážiť si každý moment, ktorý môžeme stráviť spolu, vediac, že aj v tej najpochmúrnejšej životnej chvíli sú tu pre mňa s čistým srdcom otvoreným na labke. Ukázala som im hory a svet – a oni mi ukazujú ako si spleť života naplno vychutnať.

          Osem labiek, štyri ušká a dva chvostíky. To je môj recept ako sa priblížiť šťastiu. Aký je ten Váš?

         Ďakujem, že mi neustále pripomínate tú – nám všetkým vlastnú, detskú schopnosť tešiť sa zo života. Ďakujem Vám, Beníček a Koníček, zo srdca ako najviac dokážem.

Ľúbim Vás.

Katka

Ak sa Vám tento článok páčil alebo máte radi moju tvorbu, veľmi ma poteší, ak ma v mojom písaní podporíte cez Ko-Fi: Pozvaním na kávičku. 🙂 Ďakujem! Katka

Ako (ne)ušetriť peniaze a (ne)uvariť si pritom mozog?│Malá Fatra z Rajca do Martina

Napríklad takto – chodením peši – po slnku a dlho! 😀

        Povedzme, že aj takmer 30 kilometrov v takmer 30 stupňoch. 😀 A nastúpať pritom cez 1111 metrov už len tak akoby na dôvažok. 😀 Síce je to dlhšia, ale zato aspoň náročnejšia cesta. 😉 A výsledok je jednoznačne … hmm, aký vlastne? To zistíš vždy až na konci, milý pútnik, po tom ako vykročíš.

           Teraz Ťa zoberiem na výlet k môjmu výsledku … Dnes mám totiž za cieľ dostať sa Domov. Ako E(ííí)T(tííí) – len trošku bližšie.

          V bežnej (akože klasickej) praxi by si človek k tomuto účelu pozrel spoje a dopravil sa nimi v čo najkratšom čase z bodu A do bodu B. V mojom prípade to tentoraz znamená z Považskej Bystrice do Martina. Avšak v tej BEŽnej (akože bežeckej -pozdravujem LáĎu :D) si milovník dlhých behov, diaľkosiahlych turistík a niekoľkodňových pochodov vymyslí iný fígeľ, ľebo však precestovať “pol dňa” keď je pekne? To by bola škoda, ale prekráčať ho … to znie super. A k tomu nech žijú mapy.cz. 😀

       Ráno budíček nejako pred šiestou. Uff! Zombíček sa vykotúľal po minimálne desiatich minútach hundravého hužvania periny z postele. Nejaké to zvyšné pobalenie sa – beriem si domov veci na 5 dní – a ľôcham mrkvovo-jabĺčkovú šťavu pripravenú v chladničke od večera. K tomu balím na cestu aj banánové smútiky a poberám sa na autobus do Rajca, lebo ešte idem s Patrikom pozrieť do Alpensportu. Tam hodný čas pobudnem, ľebo som ľenivuô vyraziť do tých pekov, ktoré sú už teraz ráno značne enormné. Samozrejme, že čím neskôr pôjdem, tým čo-do horúčav horšie, aľe darmo by ste v tomto u mňa logiku hľadali. 😀 Medzitým ma zaujmú odtlačky šiaľku od kávy na papieri pri pokladni a nutkavo dostanem potrebu niečo z toho vytvoriť. Tvarom mi škvrna totiž pripomína skalnaté grúňe Rozsutec alebo Podskalský Roháč. 😀 Nakoniec mi pod rukou vzniklo toto … A ja sa presne o 12:00 zulu najslnečnejšieho pozemského času dávam konečne na cestu. 😀

Machuľe od kávy a Podskalský Roháč ako si ho v hlave predstavujem :)
Machuľe od kávy a Podskalský Roháč ako si ho v hlave pamätám. 🙂

            Veľmi rada sa túlam sama. Mám za lubom polobeh – zrýchlený presun, ale už po pár kilometroch rozpraženej asfaltky si uvedomujem, že s takto plne naprataným batôžkom, aj keď len 20-litrovým (WAA Ultra Bag), to behom nie je žiadna sranda. 😀 Celkom nechápem, ako s ním môžu behať Marathon de Sables, pre ktorý bol navrhnutý – 251 km počas 6 dní saharskou púšťou v Maroku. Veď by ma usmažilo. Ale asi sa začínam už teraz cítiť podobne ako oni, a tak radšej prechádzam len do rezkého kroku. 😀 S tým batohom mám pochodených stovky a stovky kilometrov na dlhých trekoch, ale behať s takou opachou, no pfuj, ďakujem pjekňe!

Na tomto mieste ma absolútne fascinuje línia čiar – obloha, polia, cesta.

        Mala som na výber – či ísť cca 28 km cez Kunerad alebo 38 km cez Hnilickú Kýčeru. Keď pozerám na tie kopce takmer v nedohľadne a slnco v dohľadne až moc, pričom moje stehná ešte stále pamätajú nástrahy pani Kýčery a nekonečnosť sedla tety Majbíkovej, volím radšej kratšiu variantu. Za Rajcom sa teda napájam na cyklotrasu vedúcu do Kamennej Poruby.

Martinské hole úplne vzadu vľavo. 🙂 Tam už budem za polovičkou trasy.

            Nato, že je pracovný deň v čase obeda, tak okolo chodí prekvapivo veľa áut. Občas príjemne osviežujúco zafúka a teším sa z farebných políčok a rozvoniavajúcich kláskov. Vetrík mi mojím smerom h(n)ojne zavanie aj hnoj. 😀 A tam v diaľke na hrebienku nad Rajcom, kde som bola behať minulý týždeň a zastihla ma pritom riadna búrka, je napísaný pozdrav skoro ako pre mňa. 😀 Len neviem, kto je M?

          V Kamennej Porube som asi prvý raz a tento výhľad na Fatru mi pripadá vskutku panoramatičný.

        Za dedinou stúpam asfaltkou do kopčoka a obdivujem miestne pokojne sa pasúce býčky. Ak to teda niesú kravišty. 🙂

              Z vŕšku sa mi odkrýva výhľad na Kunerad a vzadu – celkom vpravo na fotke – už vidím vstup do doliny, kde sa napojím na modrú značku, očakávajúc, že budem potom hodnú chvíľu v tieni.

            Nad Kuneradom sa poteším takejto chalúpke na stračej nôžke a dávam si v tieni smrečkov na pníku pauzu. Posilním žalúdok fľaškou smútika. Nebolo mi hladne ani zle, ale už mi je razom priam spokojne. Aj keď sa hovorí, že Slovákovi je len vtedy dobre, keď mu je dobre zle. 😀

            Po chvíli pokračujem ďalej a vstupujem do doliny, ktorou ma čaká ešte ďalších 7 km po asfaltke či štrkovej ceste a potom 2 km strmším lesným chodníčkom na hrebeň.

             Hneď však smutne zisťujem, že žiadny tieň sa v doline konať nebude – nemá totiž z čoho. Stromy tu už takmer nie sú, lesy tiež. Vysekané skoro na kompletku. 🙁 Páľava, s ktorou som na tomto mieste fakt nepočítala, sa mi na 7 km zarezáva do hlavy a aj napriek tomu, že popri sa neustále kľukatí zurčiaci potôčik, v ktorom by som sa najmileradšej okamžite vykúpala, tak ako mám vo zvyku, ale dostať sa k nemu cez polmetra vysokú žihľavu je ťažký oriešok. Hlavne po skúsenosti, keď som raz vyhrala 20 eur v stávke o to, či prejdem asi 50-metrový úsek obrovského žihľavového poľa. Síce som dva dni nemohla poriadne spať a štyri dni som mala na nohách spuchnuté “popáleniny” bez milimetríka nedotknutej kože, ale zarobila som si na ne poctivo za minútku. 😀 Biznis, bro! 😎

          Roztopená na 16. km mojej trasy konečne stúpam na lesný chodníček do tieňa stromov.  Len mi to teplo nahrádzajú 170 m výškové na 1 kilometri – výživné. 😀

       Na vyvaľenom pníčku si druhý raz trošku oddýchnem a čochvíľa ma cestička vypľuje z lesa …

        … do čučoriedkových lánov. To značí, že už začínam byť dosť vysoko. Vytešujem sa tu z kľukatého chodníčka a kde-tu pohodených ihličnatých stromkov.

              Takmer dopíjam už svoju druhú fľašu vody a pripadá mi, že mi všetka okamžite vyteká z pórov na celom tele. 😀 Dopotená jak kôň pod sedlom.

            Ako obuv som kvôli závažiu na chrbte dnes zvolila robustnejšie Altry – ich veľkou prednosťou je síce 0 mm sklon medzi pätou a špičkou a fakt mega veľa miesta vpredu na prsty, ale keď som viac naľahko, tak sa aj tak najradšej túlam a behávam v Luna sandáloch alebo naboso. 🙂 Ale to je vlastne všetko, v čom chodievam celoročne na hory. 😀

       Ale! Prívetivé je to, že konečne vidím vysielač. Menej už to, že mi v uškvarenom mozgu pripadá nekonečne ďaleko. 😀

         Posledný úryvok lesa medzi čučoredím pod hrebeňom mi je chvíľkovým vykúpením. 🙂

      Ale keď z neho vyleziem, tie technické zázraky mi pripadajú stále rovnako vzdialené. 😀 No dobre, už trošku menej. Ale tu nastávajú pravé kochačky krásami okolia.

          Veľmi ma to tu pre oko baví, rozhliadam sa na všetkých desať svetových strán – i na krásny lúčny hrebienok vedúci cez Skalku do Turia.

           Vysmiata ako slniečko na hnoji – lebo veď hnoj mám už dnes za sebou a slniečko stále nad sebou. Všetko hrá. 😀

          Neviem, či to len ja toľko fotím na tomto úseku alebo sa ten hrebeň fakt rozhodol ku mne nepribližovať. 😀

     Nechávam za sebou Rajeckú (rajcovnú :D) stranu a prehupujem sa pomaličky lapajúc po dychu a príčetnosti do mojej rodnej Turčianskej hrudky. 🙂

       Uhrančivo ma zobďaleč sleduje pán Kľak, tak mu venujem niekoľko minút rozjímania a spomienok na jesenný prechod hrebeňovky s nocľahmi po útulniach. Špeciálne myslím na úsek od Grand Hotelu PartyZán po Javorinku za Kľakom – veľmi krásna a ofšem nekonečná cesta, keď je človek nabalený na viac dní. Ale nielen moje hafuše – Ben a Conie – mali z toho výletu nesmiernu radosť. 🙂

           Keď sa mi objaví pred očami vysielač a celá Turčianska záhradka ako na dlani, po rozume mi chodí vkuse pesnička od Heľeniných Očí – “Tak tu som, tak tu som! S oholeným kaktusom …”. 😀

         A tam dole už vidím Domov! Martin. Už len zhruba 10 kilometrov.

         Volím ísť asfaltkou po značke a nie po zjazdovke, kvietky rozvoniavajú a stretávam prvých ľudí – cyklistov, makajúcich do grúňa.

      Už niekoľko hodín sa fakt teším na túto horskú chatu! Stará známa, minimálne stokrát navštívená. So známkami fatamorgány a s očami krížom objednávam u tetušky za pultom, s ktorou hádžeme aj kúsok reči, všakovaké šmaky a hneď putujú v podobe pivka a čipsov do bruška. 😀 Masaker zdravé kombo, ale výsostne už túžim po niečom mastnom na zalepenie bachora. A hlavne slanom, lebo všetok môj sodík zostal vysolený v kopci. 😀

           Vonku pri stole náhodou stretávam a prisadám si k Mirke z martinskej Dobrej Prírody/Good Nature a k jej kamarátke. 🙂 Chvíľku debatujeme, potom sa poberajú a mám nakázané sa druhý deň u nich zastaviť – doplnia mi zásoby vegan klobaňe na trip do Dolomitov. Ďaku krástne! Mimochodom, kto by ste chceli, máte u nich 20% zľavu na všetko s kódom KatkaJanurka – stačí im len na SK stránke vopred napísať mail a spomenúť ho. Alebo tu na vynovenej českej webke rovno zadať kód do objednávky. 😉

         Nuž a keď to tak sumarizujem, za pivo a za čipsy som minula to, čo by som dala za vlak, takže som vlastne skoro vôbec neušetrila. Napriek tomu som však získala mnohé – pretože krásny zážitok z prírody, času o samote a zo stretnutia s dobrými ľuďmi mi už nikto nevezme. 🙂 Iba ak slabšia pamäť po 90-tke. 😀

       A tak sa poberám domov. Dolu. Už tak známou cestou. Cez les okolo vodičky …

    … so slniečkom šantiacim tentoraz už za chrbtom a postupne s prichádzajúcim večerom strácajúcim na intenzite …

           … okolo pamätného dela na Hodinovke …

Pamätník delo hodinovka Martinské hole

          … a pod serpentínami okolo chát cez jeden z mojich najobľúbenejších bežeckých chodníčkov na Stráňach …

        … a kúsok ponad Cestu zdravia dolu k domčekom až na Podháj.

Jedľoviny, Martin

    Doma ma hneď pri bráničke čaká srdečné privítanie mojich dvoch miľúbených hafuší. 🙂

Hafuše Ben a Conie

              Fotené v zime – samozrejme – ale presne nejako takto som ja celý čas dúfajúc hľadela na mraky, či sa zatiahnu a či náhodou v tom hicíku nezasneží. Aj s krúpami by som sa uspokojila. 😀

Bol to ale krásny deň!

A Tebe, milý čitateľ, minimálne taký prajem tiež. 🙂

Katka Janurka

Ak sa Ti tento článok páčil alebo máš rád moju tvorbu, veľmi ma poteší, ak ma v mojom písaní podporíš cez Ko-Fi: Pozvaním na kávičku. 🙂 Ďakujem!

Aprílová akcia s AlpenSport!

La Sportiva Move T-Shirt W

Kamaráti, na mojom Instaklame a Fejsbúčku ste mohli zachytiť fajnovú ponuku v rámci mojej spolupráce s jednou slovenskou špecializovanou športovou predajňou, orientovanou najmä (ale nielen) na horolezecký sortiment.

A o čo sa vlastne jedná? 📢AKCIA totiž stále PLATÍ!📢 😉

Takže takto… Do KONCA APRÍLA 2019 máte možnosť na LA SPORTIVA značku v rámci môjho blogu katka.janurky.sk , keby Vám po niečom srtco pišťalo, uplatniť si … 😉

… ➡️ 15% ZĽAVU ⬅️ – dokonca aj dodatočne na už zlacnený tovar – lezečky, turistické, approachové či expedičné boty, bežecké tenisky, tričká, nohavice, šiltovky, čelenky a podobné kadečo z Alpensport.😋

La Sportiva Move T-Shirt W a La Sportiva Tundra Pant W aqua

Stačí Vám iba zadať na AlpenSport webe pri objednávke do kolónky “Poukážky” môj 15% zľavový kód ➡️ KJ15⬅️ .😉

Konkrétnu všehochuť La Sportiva produktov v aktuálnej ponuke nájdete priamo na …

⛰️ http://www.alpensport.eu/sk/31_la-sportiva ⛰️🤗

La Sportiva Move T-Shirt W a La Sportiva Tundra Pant W aqua

Ak potrebujete skôr čosi inšuô na Vaše tripy v prírode – nepremokavú bundu, spacák, karimatku, varič, prilbu, laná, batohy, stan, hamaku, čokoľvek – napíšte mi, čosika vymyslíme. 😉

Zasielanuô do Čiech, aj do zahraničia a kódik KJ15 si viete uplatniť pri ohmatávaní a skúšaní aj priamo v kamenke v Považskej Bystrici na
Sládkovičovej 594 . 😎

A ešte k tomu aj Garancia Najnižšej Ceny? 😵 No hybaj het! 😉

👉 www.alpensport.eu 👈

Katka Janurka

La Sportiva Move T-Shirt W a La Sportiva Tundra Pant W aqua

 

La Sportiva Move T-Shirt W

Vitajte, začínam s novým blogom!

Vitajte na mojom novom blogu katka.janurky.sk !

Ahojte, detičky!

Vítam Vás tu v mojom kútiku!

Začínam s tvorbou tohto nového blogu katka.janurky.sk, ktorý sa budem postupne snažiť vylepšovať, aby sa tu na to dalo pozerať. S milým ujom WordPressom sa v podstate okrem samotnej tvorby článkov (ktoré som si vyskúšala napr. pri písaní na outdoor portál tyger.sk) zatiaľ len zoznamujem, preto to tu ešte nejaký čas bude asi riadna divočina, kým zistím, ako sa čo kde pridáva – hentaké logo, hentaký widget, bárstaká kategória, bársonaký bazmek – no čo Vám poviem, ja ako technický počítačový nezrovna-talent sa tu s tým budem musieť voľajako popasovať. 😀

Mnohí ma možno z minulosti registrujete z blogu www.janurky.sk , kde som zvykla písať články o vegánskej výžive, trailovom behaní a ultra maratónoch, turistike v horách, o cestovaní a podobne.

Janurky blog sme však tvorili dvaja – spolu s mojim dlhoročným ex-partnerom, momentálne takmer ex-manželom (tie oslovenia ex-niečo mi prídu strašne smiešne a čudné :D) a doteraz dobrým priateľom a blízkou dušou, inteligenčne geniálnym a spoločensky autistickým ušatým škriatkom PETRÍKOM. Ak ste túto správu ešte doteraz nezachytili, tak moje vyjadrenie na tému rozvodu môžete nájsť TU. Petríka momentálne nájdete kdesi pobehovať alebo pri tvorení hand-made barefoot na webe www.labky.janurky.sk a na fejsbúčku Sandále Labky. Určite sa poteší Vášmu “páčiku” na jeho stránku. 😀

Keďže teda už dlhodobo nie sme s Petríkom spolu ako pár, tak ani náš spoločný starší blog už veľmi neobnovujeme. Zostáva však naďalej funkčný pre Vás (a pre nás ako pekná spomienka), aby ste si na ňom azda našli niektoré hodnotné informácie a inšpirácie práve vo vyššie spomínaných oblastiach – vegánstvo, beh, turistika, cestovanie, atď. Ale aj v Petríkovej oblasti ako fyzika, biochémia, kvantová mechanika a pod. 🙂

Funkčná zostáva aj naša pôvodná fejsbučiková stránka Janurky, avšak prešla čisto podo mňa, a tak som ju premenovala na Katka Janurka.

Ja na tomto mojom novom blogu budem teda tvoriť aj obsah podobného typu, ako sme tvorili s Petríkom doteraz, keďže je to niečo, čo ma naďalej definuje a čomu sa rada venujem. Pribudne však určité osobnejšie prepojenie s mojou osobnosťou – možno aj nejaké moje básne či poviedky, úvahy a podobne. V podstate čokoľvek, čo budem zrovna cítiť, nekladiem tomu žiadne medze.

Zároveň som veľmi vizuálne zameraný človek a rada obdivujem všetko krásne skrz fotografie, blog bude teda spojený aj s mojim Instaklamčekom – http://www.instagram.com/katka.janurka , keďže to je platforma, kde sa dajú pekne sústreďovať fotografie a s nimi úzko prepojené zážitky na jednom už od pohľadu príťažlivom mieste. Na Insta budem zrejme pridávať najčastejšie – takže tam ma nájdete, ak by tu na blogu bolo nejakú dobu potichšie.

Taktiež sa snažím trošku dostať aj do tvorby videí – ktoré sú zatiaľ veľmi obmedzené mojou spomínanou pasovačkou s technicko-goblinskými zákernými vynálezmi – ale verím, že postupne prídem ako na to a zlepším sa aj v tejto oblasti. 😀 Takže tento môj (ne)pokrok už teraz môžete sledovať na mojom YouTubíčku na kanáli Katka Janurka , kde však momentálne potrebujem nazbierať určitý počet odberateľov (100 či 1000, vlastne neviem), aby som to mala akosi ucelené a pridelili mi vlastný link. 🙂

Každý Váš záujem, komentár a Odber (Subscribe) pri mojich videách ma teda veľmi poteší, aby som sa v tejto oblasti mohla aj vďaka Vám postupne rozvíjať ďalej.

A vlastne nie len to, celkovo som veľmi vďačná za Vašu spätnú väzbu a za to, že sa zapajáte či už komentármi alebo súkromnými správami, kde sa pýtate, vyjadrujete podporu alebo chcete v niečom poradiť. Hoci mám už niekedy celkom problém pri toľkých správičkách stíhať odpisovať a často krát potom s odstupom dní na ne bohužiaľ aj zabudnem, vo výsledku sa z nich veľmi teším – a tak sa mi prosím pokojne znovu pripomeňte, nie je v tom úmysel nevšímania, to ja som len prosto taký neštruktúrovaný chaotik. 🙂

Tak to by bolo asi pre zatiaľ tak všetko. 😀

Prajem Vám pekný deň, kamaráti.

Katka Janurka

Ak sa Vám páči moja tvorba, veľmi ma poteší, ak ma v mojom písaní podporíte cez Ko-Fi: Pozvaním na kávičku. 🙂 Ďakujem! Katka