Camino de SNP alias “Spolu za hranice” | 5 dní na Ceste Hrdinov

Vo čem to celé je?  🙂

          Na štvrtok 12. júla, deň po návrate z českých Krkonoší, som sa dohodla a vychytila s dvomi skvelými parťákmi, Matúšom a Joankou, že si dáme aspoň 4-5 dní putovania na štýl alá Camino de Santiago, aby sme si pripomenuli zážitky a pocity z našich svätojakubských ciest z minulosti. Prvotné chcenie by samozrejme bolo, aby sme si to prešli celé až z Duklianskeho priesmyku, na čo by sme potrebovali hrubým odhadom okolo 30 dní. Nateraz sme sa však museli uskromniť a dať si iba kratšiu pasáž, ktorej dal Matúš pracovný názov SPOLU ZA HRANICE. Nakoniec z toho vzišlo 5 fantastických dní plných slobodného túlania sa 😛 – a teda, išli by sme aj dlhšie, nebyť nutnosti návratu k pracovným povinnostiam. Prešli sme spolu cca 120 km a a 3500m stúpania.

          S Matúšom som na výške v Brne rok bývala na byte, no na turistiku sme vtedy spolu nemali možnosť ísť, a s Joankou z Brazílie som sa vopred nepoznala vôbec, takže sme sprvu v takomto zložení vôbec netušili ako to dopadne a ako sa nám spolu pôjde. 🙂 Vtipné je, že za toto spojenie v podstate priamo či nepriamo môžu dve osoby (pozdravujem Mišičku a Paula), ktoré momentálne žijú v Portugalsku asi 300km od seba a spoznali sa vďaka Matúšovej púti spôsobom “môjho otca koňa brata pes a svet je malý”, za čo im nesmierne ďakujem, pretože mi to skvalitnilo čas strávený na jar v Portugalsku, na ceste do Santiaga a zároveň teraz tieto posledné dni. 😛

         Ale poďme teda k priebehu samotného dobrodružstva … 🙂

Cesta SNP deň 1
Trenčín – Vyškovec, 27,5km, 1200m+

       Nuž tak – deň prvý našej skrátenej verzie cesty SNP sme začali pri karneri a kostole pod trenčianskym hradom. Zišli sme farskými schodmi do centra a hneď padla veta: “Najprv ideme na kávu.”  😀 Nuž dobre, tak som začala púť horkou čokoládou. 😎 Pokračujúc cez mesto sme sa dostali cez Váh a v Zlatovciach nás vcuclo do karčmy na prvé pivko. Tak som o sebe hneď po prvom prezradila všetky detaily 😀 a mohlo sa smelo pokračovať ďalej.

        Po červenej značke, ktorá je našou vernou spoločníčkou po tento i všetky nadchádzajúce dni, sa dostávame cez polia popod diaľnicu do lesa. Tam zrazu farma a predaj vajec. Domácemu pánovi kývame na pozdrav a chvíľu sa pristavíme. Všade okolo behajú desiatky zvieratiek, no keď zbadám malé mačiatka, hneď sa pýtam, či môžeme ísť do dvora. Z mačkania mačiek vzišla takmer hodinová zastávka a pokec s vedúcim o chove sliepok, husí, rýb, vedení krčmy a celkovo ako ináč, aj o živote. Vraj tu prespáva na svojej SNP púti kopa turistov a domáce vajcia od voľne pobehujúcich sliepočiek, ktoré namiesto kurína majú starú maringotku, si ľudia chodia brať zo širokého okolia. Som rada, že majú aspoň poctivý výbeh, čo nebýva vôbec pravidlom ani na takýchto pekných miestach v prírode.

     Z farmy pokračujeme lesmi a prvými stúpaniami na krásne lúky s výhľadom na Drietomu za sprievodu slniečka a barančekových obláčikov. Schádzame do obce, kde na pol oka hľadáme krčmu s ďalším občerstvením, aľe nakoniec usúdime, že nám netreba, pretože prvých 10km sme aj tak išli asi 6 hodín aj so všetkými zastávkami. 😀 Pretože okrem čapovaného nám do cesty skáču aj davy fantastických čerešní, malín a černíc, tak zastávky sa nielenže predlžujú, aľe sú aj nahustejšie. 😀 Tak to máme radi, plné brušká, ľen čo je pravda.

     Stúpame ďalej z Drietomy na vŕšky a lúky až do lesov pod Sokolím kameňom, driapeme sa na výhľad na krásne skalné bralo, nabalené batožiská vďačne necháme pod skalou a chvíľu hore oddýchneme a nasajeme výhľady.

        Cez sedlo Machnáč na Kykulu a dostávame sa znovu na nádherné slnkom zaliate lúky a háje, ktoré sú však o to čarovnejšie tým, že dnes je výnimočne veľa úžasne malebných oblakov na oblohe – toľké farby, odtiene a tvary majú tieto milé obláčiky, až ma chytá za srdce. Dlho som takéto prírodné divadlo nevidela. Cestou na vŕšku míňame kríž a neskôr aj pamätník amerických letcov z 2. svetovej vojny.

       Rozhodujeme sa, kde budeme nocovať, keďže mračná zľahka veštia aj možnosť dažďa. Nakoniec sa rozhodneme pokračovať cez kopec až na chatu Vyškovec už za hranicami u českých bratov, kde sa ešte osviežujeme a niečo drobné schrúmeme.

      Joanku pobolieva hlávka, pretože zrejme málo počas dňa pila, a tak dostáva odo mňa masáž a zároveň sa rozhoduje prenocovať vo vnútri chaty. S Matúšom to rešpektujeme, no zároveň v rámci zachovania pôvodného plánu nocovania pod hviezdami a ušetrenia dukátov sa ideme zložiť von asi 100 metrov od chaty. 🙂

     V noci nám vykuknú kde-tu aj hviezdy, no celý čas duje ohromný vetrisko, takže sa veľmi nevyspíme. 😀 Plán je dať jeden budík na východ slnka a druhý na 7:00. Slnko sa podarí vidieť, aj keď Matúš mu venuje asi štvrť sekundy a pol rozlepeného oka 😀 a potom drichme do ôsmej, kedy už za nami príde nedočkavá Joanka, raňajkujeme výdatne – ja výletnú klasiku – Hryzku so sušeným ovocím, a vyrážame znovu na cestu v dobrej nálade … 🙂

Cesta SNP deň 2
Vyškovec – Veľká Javorina, 26,7km, 800m+

        V druhý deň našej mini verzie Cesty hrdinov SNP som sa ránko pozvoľna zobudila s Matúšom po nocľahu pod širákom pri pohostinnej chate Vyškovec s pôvodným plánom vstať o 7:00 a o 8:00 vyraziť. 😛

        Naša trojička Joanka túto noc prespala v chate, aľe nemožno jej to vôbec zazlievať, pretože ju bolela hlávka a vonku celú noc strašne fučalo, takže by jej to nepadlo dobre a my sme toho aj tak veľa nenaspali, a tým pádom sme sa pokrčení nakoniec ešte len o ôsmej začali motať zo spacákov. Až výdatné raňajky nás postavili na nohy. 🙂

         Vyrazili sme na cestu asi až o deviatej, kým si Matúško zbalil všetkých svojich 3586 slivák naspäť do batôžka (toľko všakovakého jedla, to ste ešte nevideli :D). Z Vyškovca sme po červenej značke lúkami a lesmi cupkajúc hore-dolu prešli po zľahka nekonečnej asfaltke, na ktorej sme objavili v drevenej autobusovej zastávke aj televízor, cez Mikulčin vrch a Troják na rozcestie Lopeník a tam sme sa napojili na prírodné cestičky, ktoré ulahodili svojím mäkkším povrchom našim nôžkam.

     Pokračujúc Dlouhým a Obecním hájem sme kráčali krásnymi lesmi plnými kontrastných odtieňov zelene, až sme sa po nastúpaní výškových metrov objavili na Studenom vrchu a hodili sme sa o zem, hodnú chvíľu posediac v lese.

      Odtiaľ sme prešli lúkou na Rozhlednu u Křížku, kde sme sa zdržali oddychujúc aj vyše hodinky. Bol totiž čas na ďalšie pochroumáníčko. 😛 Z rozhľadne bol parádny výhľad do šíreho okolia – na miesto, kde sme ráno začali, a aj na náš dnešný cieľ cesty – vrchol a okolie Veľkej Javoriny, kde to mám veľmi rada, pretože mi trošku pripomína moje domácke Martinské hole. 😛

     Po dobrom obede (za mňa olivový hummus s žitnými chlebíčkami) pokračujeme cez Březovú, Dubinu a niekde tam stretávame odparkovaný malý utešený bagrík a tí z Vás, čo ma lepšie poznajú, veľmi dobre vedia, čo to pre mňa znamená. Najradšej by som si ho zobrala domov. 😀

         Nuž, ďalej cez Javořinu k prameňu kúsok od hlavnej trasy, aby sme si doplnili vodu. Zrazu sa zčista-jasna objaví ďalší z “domorodcov”, ktorých na našej ceste stretávame, a o úsmevné zážitky je znovu postarané. Milý pánko prichádza na traktore, ktorý sa nám nebojí predviesť z každej strany a my nevieme, či sa báť, že nás zrazí alebo či máme naskočiť k nemu. 😀 Hrdo sa nám pýši, že jeho stroj má z jednej strany nápis Herkules a z druhej Drevokocúr. Mojich parťákov v púti aj pohostí chlebom s masťou a cibuľkou, ja klasicky slušne odmietnem. Dozviem sa od pána: “Jóóó, Vy ste ta veteránka!” Desať bodov. Lúčime sa s ním a pokračujeme lesmi a čoraz väčšími stúpaniami až hore na hrebeň Veľkej Javoriny. Z Čiech sme späť na Slovensku.

           Je možno už 7 hodín večer a kocháme sa výhľadmi na českú i slovenskú stranu a vidíme takmer všetko – aj trasu našich ďalších troch dní. Zlezieme dolu na Holubyho chatu, kde si všetci vychutnáme výbornú večeru. Jééj, majú tu pre mňa fantastický vegan teplý šalát z cukety a quinoy s tofu a zeleninkou, ku ktorému ešte pýtam ryžku. Mňam! A pivko nesmie chýbať, zaslúžime si po výkone. Joanka sa nám popýta aj na sprchu a za 2€ dostaneme povolenie zmyť zo seba špinu a smrádek a ešte nám k tomu prihodia aj svieže uteráky a mydielka. Luxus, vážení! Po celom dni na čundri sprchu teda oceníš.

       Vyvoňaní a napapkaní sa vraciame hore na hrebeň, aby sme si vychutnali západ slniečka. A že je nádherný! Úžasná hra oblakov prepletajúcich sa pomedzi krvavočervené lúče slnka a do toho sa všetko postupne začína viac a viac ružovieť.

      Po chvíli sa poberáme kúsok dolu ku chate, aby sme si nad ňou na rovinke rozložili svoje caky-paky a decká vymyslia vylepšovák, podložia nám karimatky slamou. Pohodlie ako doma. Hore na hrebeni fúkalo, no tu sme v závetrí a hlavne – otočení k raňajšiemu východu. Spí sa nám dobre, čo je po predchádzajúcej neprespanej noci úľava a tešíme sa z toho, že sme v zdraví bez ujmy prežili piatok trinásteho. 😀 A tak naberáme dosť síl na tretí deň našej výpravy…

Cesta SNP deň 3: Veľká Javorina – Jandova dolina
27km, 360m+, milión m-

     Toť bolo, keď sa zosobotnilo 14. júla. Tento deň bol fakt plný slnka! Východ slnka, západ slnka, úpek slnka, úpal slnka, pleštič slnka, … 😀

Raňajková zmes Hryzka – www.hryzka.sk / 5% zľavový kód: TNJK01

       Tretí deň z piatich nášho mini SNP putovania z Trenčína s Matúšom a Joankou teda začal krásnym východom slniečka sponad Holubyho chaty na Veľkej Javorine. Zo spacákov nás vyhnalo dovtedy nepoznané teplo, keďže predošlé dve noci bolo pomerne chladno a v prvú aj totálne veterno. 😛

       Takže sme sa vyslížili z červíčkových kukiel, Matúško nám uvaril čaj, výdatne sme sa naraňajkovali, pokračujúc aj v chate, kde si decká voľačuô dobrého objednali. Holubyho chatu sme si zamilovali všetci traja, odporúčame. Nuž i pobrali sme sa zľahka vyšľapať pár výškových na hrebeň k vysielaču v tomto inak krajinou klesajúcom dni, čo je výrazná zmena oproti stúpaniam z predošlých. Takže sme po červenej značke vyšli hore a potom sme už len zišli postupne až do Myjavy.

       Cestou v lese sme stretli organizátorov horských cyklopretekov, ktorí nás varovali, nech sme obozretní, keďže naša trasa sa na pár kilometroch prelínala s pretekármi. Tí nás však nestihli dobehnúť, pretože sme dolu kopcom išli vcelku rezko, až sme sa dostali mimo ich trať. Matúš nám ušiel kamsi do predku a s Joankou sme o dušu debatovali o živote. A o brazílskych pavúkoch a prerastenom jedovatom hmyze. 😀 Veď od koho iného by som zbierala takéto cenné informácie, než z prvej ruky od slovenky z Brazílie. Každopádne už viem, že naša príroda tu v Európe je prívetivá a do tej brazílskej preventívne radšej nepôjdem. 😀

          Matúš nás počkal v prístrešku za Vrchom Slobodných, kde sme si hodili obednú pauzu. Tam nás zrazu dobehol aj Kubito z rodu Vrán, ktorý si odbehol už 20 km cez Veľkú Javorinu zo Starej Turej. Tak sa k nám pridal a pokračovali sme štyria mušketieri. Lebo mušky a motýle poletovali všade. Ako sme vyšli z lesov do dedín, horúčava na asfaltke začala byť neúprosná. Teplo sa odrážalo niekoľko násobne. Znovu po dlhšej dobe to bol ozaj horúci letný deň.

         A čo čert nechcel, verili by ste, že v Starej Myjave v časti zvanej Horný Výhon nie je krčma?!  Niežeby som to hovorila z alkoholickej striezlivosti, aľe počas šľapania s ťažkými batohmi v tom úpeku ma to normálne nasr … nasrdilo.  😀 Pýtam sa cestou domácich, či ideme dobrým smerom na pivko. Vraj totálne opačným. A ďalšie je až 7 km ďalej v Myjave. A to by človek čakal, že v Starej Myjave bude ešte staršia krčma, než v tej “novej”.  😀 Taká nejaká s tradíciou. Aj po kostole sme sa rozhliadali, ľebo však kde je kostol, tam je aj krčma. Aľe ani ten som už – azda v tom pekelnom delíriu, nevidela. Tak sme sa preplahočili tou dlhočiznou asfaltkou popri autách až do Myjavy a cestu nám spríjemnilo pár sviežich šťavnatých sliviek.

          V Myjave to sprvoti vyzeralo, že nič otvorené okrem fabriky a cintorína nenájdeme, to sme však našťastie iba prichádzali z nesprávneho konca. Myjava totiž má hneď niekoľko kostolov, a teda aj krčiem, a teda aj námestie. 😀 Dali sme sa zlákať na miestnu zmrzlinu – nech žijú vegan ovocné sorbety. A potom sme našli miesto, kde sme strávili ďalšie tri hodiny. Reštauráciu, kde sme dali aj to pivko, aj sme sa dobre najedli (za mňa zemiačky a ryža s grilovanou zeleninkou), aj sme prečkali dážď, aj sme popozerali semifinále futbalu. Lebo pri brazílčanke hádam nebudeme pozerať hokej.

         Nuž a potom sme sa mierne krivým krokom za spevu pobrali smerom na Polianku. Myslím, že niekde tam sme našli veľkú ceduľu, ktorá zrejme znamenala zákaz sr*nia prečiarknutých psov pred bránou. Takže neprečiarkutí psi môžu.

        Kubitovi išiel spoj domov, nás vyprevadil a vrátil sa do Myjavy na vlak. My sme pokračovali smerom k Mohyle Milana Rastislava Štefánika, aľe nakoniec nás pomaly zapadajúce slniečko presvedčilo zložiť sa na lúke asi 3 km pred ňou. Spoznali sme sa osobne aj s Kráľom Stromov. Obloha sa vyjasnila a my sme pozorovali krvavočervený západ a navečerali sa. A šup do “postelí” pod hviezdami nabrať silu. Ďalší deň nás totiž znovu čakalo dobrodružstvo …

Cesta SNP deň 4
Jandova dolina – Mohyla M. R. Štefánika – Dobrá Voda, 22,7km, 640m+

       Tento deň sa nám najviac s mojimi pútnickými parťákmi, Matúškom a Joankou, vryl do pamäti tým, že sme začali už naozaj celkom citeľne smrdieť. 😀 Našťastie to malo Happy End a dostali sme sa večer pod sprchu.

        Toť bolo, keď sa prehupol dátum na nedeľu 15. júla. Po troch dňoch putovania z Trenčína sme skončili pod širákom nad Jandovou dolinou, asi 3 kilometre od Mohyly Milana Rastislava Štefánika. Spalo sa veľmi dobre a prebudil ma až východ slniečka, no ešte som si dosýta hodnú chvíľku zdriemla aj potom, lebo aj decká ešte drichmali. Po zobudení sme sa hojne naraňajkovali – ja klasicky kaša Hryzka a sušené ovocie. Matúš nám zas a znovu, tak ako každý deň, pripravil horúci čajík.

     Pobalíme sa a pomaly kráčame z kopčeka nadol pomedzi pár roztrúsených domov a cestou natrafíme na penzión, kde sa pýtame, či si môžeme nabrať vodu. Ochotne nás pani púšťa do dvora a ukazuje nám vzadu za domom vodovodný kohútik a my sa tam zdržíme azda aj 10 minút, kým sa poriadne napijeme a naberieme zásoby.
            Ďalej pokračujeme mierne do kopca lúčkami a lesmi, až prídeme k pár domčekom a pred jedným z nich sú odstavené dva traktory. Jeden z nich je ten najtypickejší starý traktorík s tým najmilším výrazom tváre, aký si len dokážete na traktore predstaviť. Navyše je maličký, čo mu v mojich očiach dodáva kráľovský titul ultimátnej zlatosti. Takže hneď sa naň nalepím, čím vôbec neprekvapím mojich spolupútnikov, pretože tí si už za predošlé dni zvykli, že sa rozplývam nad malými bágrikmi, valčekmi, malými rajbátkami na cesnak a mini krčiažkami na mlieko ku káve. To len pre predstavu.

          Nuž, tak si tento milý traktor, ktorého som pracovne nazvala Koloman, všetci traja fotíme, až zrazu príde z domu jeho majiteľ, vysmiaty pánko so špecifickou odnožou slovenčiny, a vyzýva ma, či sa chcem povoziť, lebo mu decká vyzradia na mňa, že mám slabosť na traktory. 😀

          Jediná šanca v živote sa neodmieta predsa, takže ujček už ho štartuje, ja nasadám a v miernom šoku šoférujem tento stroj, až kým neurobím kolečko okolo gazdovstva a nemierim ku stene. Tam preventívne poviem, že už mi stačí. 😀

     Všetci sa rehoceme a dostávame pozvanie do domu na kávu a čaj. Prijmeme a ideme dnu, posedíme s pánom asi trištvrte hodinku. Ja sa dozvedám, že kým vyšiel z domu, zdelil svojej pani, že som jeho budúca frajerka (ofšem, ako inak 😀 ) a rehoce sa mierne desivým smiechom, pričom ja na sebe nedám znať panický tyk v oku. Tak debatujeme o všetkom možnom, o jeho živote, o histórii, o politike, o tom, odkiaľ sme a kam smerujeme. Keď povieme, že dnes pôjdeme cez Mohylu, spýta sa nás, či vieme, že Štefánik už umrel. A možno nám to povedal traktorbáčik deň predtým, už ma šalie pamäť, lebo všetci boli typovo rovnakí. 😀 Každopádne, ja na to vravím, že sme Štefánika za živa nestihli, lebo sa vlečieme už štyri dni. Joanka sa pre istotu zatají, že je z Brazílie, načož Matúš rozvíja s ujkom všemožné brazílske témy. Celý rozhovor je sprevádzaný desivosrdečným smiechom pretkaným vážnou tvárou masového vraha a prísnou vetičkou: “Takže tak.” Eh, tak my už sa pomaly poberieme ďalej, ďakujemeeee Vááám … Aľe vo výsledku zhodnotíme, že bol milý. 😀

         Šľapeme potom hore a natrafíme na Chatu Bradlo, kde si vychutnáme kofolku a piwi, decká aj bryndzové halušky. 🙂 Veľmi príjemné miesto, takže sa zdržíme ďalšiu hodinku. Veď sa nemáme kam ponáhľať, na všetko je celý deň. Od chaty už len kúštik na Bradlo. Popravde, pri Mohyle M. R. Štefánika som po prvýkrát. A veľmi sa mi tu páči. Cítim slávu dávnych čias, epickú atmosféru sily tohto miesta a dostávam neodolateľnú chuť si niekedy tiež skúsiť zabehnúť 144km dlhý ultra beh Stefanik Trail ST140, ktorý v tomto kúte Slovenska štartuje a končí v Bratislave na nábreží Dunaja. Dávam si to ako predsavzatie, vešiam to do svojich cieľov v oblakoch.

                                                 jk

        Z Mohyly klesáme dolu do Brezovej pod Bradlom. Od tejto obce začíname často dostávať pocit, že miesta, ktorými prechádzame, sa nám podobajú na tie z nášho trenčianskeho okolia. Či už Partyzánska ulica s výhľadom na “Brezinu”, stúpanie asfaltkou k “Hotelu Brezina”, Krásna dolina pod Inovcom alebo aj okolie Krásnej Vsi, ktorú nám zas pripomína príroda za Dobrovodským hradom. A tak sa tu všade cítime ako starí známi na návšteve.  Musím povedať, že kúsok zachádzka z červenej značky na Dobrovodský hrad rozhodne stojí zato.

           O tomto hrade som doteraz nepočula a očakávala som nejaké menšie zrúcané hradisko. Na moje prekvapenie však ide o dosť rozsiahly komplex pomerne zachovaných hradieb a veží, kde sa dá pomotať a preskúmať veľa zákutí. Aj sme uvažovali, že sa tu zložíme na noc, ale nakoniec sme sa zhodli, že už tak neskutočne smrdíme až nám gniavi čuchové bunky, a že teda sprcha by nebola na škodu.

           Decká na internete objavia prenajímaný domček za 30€ na noc dolu v dedinke Dobrá Voda, čiže v našom podaní iba 10€ na osobu. To znie super. Zavolajú tam o siedmej večer a pani nás ochotne očakáva. Zlezieme z hradu do obce cez cintorín a hľadáme adresu ubytovania.

       Z čísla 214 to nakoniec prekrútime až na 417, aľe nakoniec sa nám to podarí nájsť.  A aký je to krásny, malebný a utešený domček! Nachádza sa vo dvore rodinného domu a pani majiteľka nám donesie aj domáci makovník. Ja si síce nedám, ale ďakujeme všetci. Ľahnem si uťahaná u nej v záhrade na zem a vravím jej, že má nesmierne pohodlný trávnik. 

      Poukazuje nám domček, ktorý má dve poschodia – dolu kúpeľňa, kuchyňa s jedálňou a na poschodí podkrovnú spálňu so 4 posteľami. Pekne priestranné a plné voňavého oku lahodiaceho dreva. Napapáme sa osprchujeme a umyjeme vlasy – och, to je úľava! A vyrazíme na námestie do miestnej reštaurácie, kde však bohužiaľ varia iba do 18tej, takže si dávame pivko a pochutiny slaného rázu ako slabú náplasť poriadnej večere. Nevadí, už nás čaká iba zajtrajšok, takže to vydržíme a v posteliach po nociach vonku spíme sladko doružova …

Cesta SNP deň 5
Dobrá Voda – Smolenice, 17,8 km, 480m+

      V piaty deň ránko sme sa vyspali fantasticky, istotne sa nám totiž všetkým trom – mne, Matúšovi aj Joanke, snívali krásne sny z predchádzajúcich dní našej púte. Zároveň sme však už začínali byť trošku smutní, že toto je náš posledný spoločný deň v rámci tohto výletu a nie raz sme lamentovali nad tým, či by proste nebola v rámci povinností možnosť potiahnuť ďalších 5 dní až na Devín.  Bohužiaľ, až inokedy.

        Kráľovsky raňajkujeme po tom, čo nám Matúško okľukou aj so stratením sa zbehne do miestneho obchodu nakúpiť zopár drobností – napríklad pomarančový džús skvelo padne nielen na pitie, ale aj Hryzka s ovocím zaliata džúsom chutí ešte o poznanie lepšie.  Decká si robia volské očko s hermelínom a potom si pomaly balíme svoje švestky a o desiatej odovzdávame tetuške kľúč od nášho luxusného domčeka. Zaujímavá zmena po 4 nociach vonku pod širákom, spala som tu ako snom odovzdaný lunárny šutrík. 

      No aľe už sa reku poberieme z Dobrej Vody ďalej, no nie skôr ako sa vyčvachtáme a ochutnáme dobrú vodu – ba priam výbornú! – z prameňa Hlávka na križovatke uprostred obce. Mňam, svieža! Namáčame si aj čelenky a kadečo na hlavy, dnes šípiť vo vzduchu horúce obedné peklo.

          Pokračujeme cez Katarínku do krajiny plnej slnečníc a bučiacich kraviek trošku do kopca popri krížu až do rozsiahlych lesov okolia Štefánikovej magistrály. Tam pri lesnom domčeku nastáva ten slávny pamätný moment – prichádzame do Compostely!  …

        Aha, nie! To nás len šalie zrak pri pohľade na záhradný kompost.  Našu svätojakubskú púť do mestečka Santiago de Compostela budeme musieť nateraz nechať ležať v spomienkach. Ale však my sa zase vrátime.  Okrem kompostovania je ale celkom nečakaná čerešnička dnešného dňa aj to, že v tom úpeku si predstavujeme, v ktorej priehrade by sme sa najradšej okúpali, keď tu zrazu zčista-jasna vedená Božou rukou šťukám do glupeho teľafoňa spoľahlivé a osvedčené mapy.cz a 200m od nás mimo červenej značky je akési jazierko!

          Natešene letíme k nemu a zbadáme pri ňom ujčeka čosi majstrovať, obídeme ho z druhej strany a svorne sa zdravíme. Pánko vyzerá byť mierne v šoku, lebo z predklonu nás sprvoti nevidel, a tak sa nás pýta, kde máme tie zbrane. Vravím, že máme so sebou len tie najmocnejšie – môj šarm, Matúškovu krásu (kto z Vás ešte nevidel jeho chlpatú hruď, môže plakať ) a Joankin (brazílsky) temperament.  Tak sme hádam prelomili ľady, aj keď naďalej po nás pozerá nedôverčivo. Vypytujeme sa na vodné dielko, ktoré je už od pohľadu úplne nové, ešte ani rybičky v ňom nie sú a dozvedáme sa, že je tu len dva týždne – sám tento pán ho postavil.  Eeeej, to sú mi konexie v týchto horúčavách. Že nedalo by sa tu náhodou okúpať? Dalo! Aj s VIP povolenkou.  Pánko nám ešte dohovára, že keď ideme na púť iba 5 dní, tak nabudúce máme radšej rovno doma ostať a nie že sa vyberieme do Smoleníc cez Záruby, ľebo veď však môžeme ísť tuto 4 kilometre po asfaltke a sme tam. Reku, radšej by sme po prírode kráčali – v čom akosi nedôjdeme pochopenia. Nevadí, kúpanie zdarma, tak vadiť sa nebudem.  A necháva nás samých.

       Joanka nás čaká na briežku a ja s Matúšom ideme plávať. Voda je fantastická, dá sa do nej hneď vkĺznuť. Jazierko je dlhé poctivých 50 metrov. Zaplávam 12 dĺžok, príjemných 600 metrov na uvoľnenie. Cítim sa ako znovuzrodená. Potom spokojne obedujeme pozorujúc vodnú hladinu. Ťažko sa nám odchádza od tohto miesta na potôčku Trstenák. Dovidenia, milá vodička!

            Pokračujeme ďalej a míňame siahodlhé blatisté mláky. Decká vedia, že mám v batôžku so sebou LifeStraw filtračnú slamku na vodu, pomocou ktorej by sme mohli piť z akejkoľvek mrzkej mláky, keby nám dôjde náhodou tá pitná.  Dávame deal, že pri tej najhroznejšej plesnivej kaluži to vyskúšajú.  Ja predsa nemôžem stáť v ceste takémuto vedeckému experimentálnemu zápalu, a tak v mene poznania ľudstva vyťahujem danú slamku. Ofšem, pod hrozbou biohazardu a nukleárnej rádioaktivity sa obetujem a vodu sŕkajú iba Matúš s Joankou. Matúš by sa síce prípadnej baktérii e-coli postavil pomocou praktikovania Wim Hof metódy, ašak keby to náhodou nefungovalo, musí ich predsa niekto hrdinsky doviesť domov z Cesty Hrdinov SNP. 

       Nakoniec zisťujeme, že najväčší problém je, aby sa Matúš neutopil v kaluži od nedostatku dychu a vysokého tlaku v očiach, čo tak poctivo naťahuje do slamky vodu, ale nemá dostatočnú hĺbku. No viem, že sa v tejto sekunde všetci strachujete o ich životy a ďalší osud, a tak Vám hneď uľavím spoilerom, že to v zdraví prežili a ani sa z toho neposr***.   (Aj mne sa uľavilo.)

           Pokračujeme na rázcestie značiek pri Bukovej a dohadujeme sa čo ďalej. Joanku totiž už druhý deň výraznejšie bolí operované kolienko. Pôvodný plán bol ísť ešte ďalších 800 výškových a cca 15 kilometrov okľukou do Smoleníc na zámok. Rozhodujeme sa však ísť pozrieť pár sto metrov na Bukovú, odkiaľ chodia vlaky. A rovno nám o minútu aj jeden ide, aké načasovanie! Lístok sa na stanici kúpiť nedal a pán sprievodca nás stihne, až keď o pár minút vystupujeme v cieli. Pýtame sa, čo sme dlžní za lístky a on nám povie, že sa zmieril s tým, že to máme zadarmo, ale že nás tu ako čiernych pasažierov musí vyhodiť.  Rehoceme sa všetci.

             Nuž, Smolenice. Na pláne je prejsť ešte 6 km na Smolenický zámok, čo bude na tejto púti naša symbolická katedrála v Santiagu. Potom naspäť na stanicu chytiť vlak do Trnavy a odtiaľ do Trenčína. Máme do odchodu vlaku 3,5 hodiny. Ale vcuclo nás do staničného šenku na pivko.  Kto ma pozná, vie, že takmer nepijem a z jedného piva mám srandu na pol dňa. Sedíme však nejako dlhšie a je príšerné teplo, tak dávame aj druhé. Ajajajaj.  Už by som sa aj zberala, však hybajme, aľe zrazu dôjde nešťastný trnavský chalanko zronený po rozchode a chce nám všetkým brať tuhô. No len to nie! Našťastie/bohužiaľ nám tajne vezme po kole tretieho piva. Pani krčmárky sa pýtam, či má to srdce mi tretie pivo doniesť a či si je vedomá, čo činí.  Rozoberáme s týpkom nuansy ľubozvučného trnavského nárečia, čo spolu s miernou hladinkou alkoholu vo mne spôsobí silné nutkanie stonásobne pritlačiť na moje mäkké Ľ, aby som to tvrdé ovzdušie nejako dorovnala.  Dobre, že ste tam neboli.  Ale nebolo to také zlé, dvere na WC sme si s Joankou stále vedeli na štvrtýkrát odomknúť. Keď zistíme, že máme asi už len necelú hodinu a pol, tak letíme vysmiati na zámok. 

        Kusisko popri hlavnej ceste po chodníčku a potom do grúňa zákerné výškové, ktoré sa nám zdajú akési točité. Lapáme Joanku za ruky a bežíme s rehotom ťahajúc nahor. Prídeme cez lesík k majestátnej stavbe, kde je partička chalanov, ktorých poprosíme o fotku.

        Úplne najlepším zážitkom dnešného dňa je pre mňa to, že Matúšov klobúk vyzerá ako veža zámku. Takmer sa poskladám od smiechu – div, že sa nerozplačem.  Ale uznajte sami.

            Akosi si ani v tom pomyselnom zhone ani nestihneme uvedomiť, že na nádvorie sme ani nešli. HUPS!  Proste nám to vypadlo z hláv. A už bežíme dolu znovu na stanicu. Zjavne na tento zámok budem musieť ísť ešte raz znova a poriadne. 

           Na vlak čakáme asi 5 minút a cestou do Trnavy sa vyškierame, hoci už s lístkami, že nás zase nikto neskontroloval. Až ku koncu ide pohľadná slečna/pani sprievodčíčka, ktorá vyzerá ako Mortyša z AdamsFamily alebo ako Draculova spoločníčka a Matúš jej zdesene hovorí, že nás dnes nikto nechce kontrolovať a my by sme tak veľmi chceli. Ona sa zatvári zdesene ešte viac a vraví nám, že to je strašné, ale ona to napraví. Yes, celí spokojní máme razítko!  Potom ešte chvíľu debatuje s nami o tom odkiaľ kam putujeme a že je super, že máme dobrú náladu a úsmev na tvári. 

      V Trnave pre detičky kebab do ruky, v Trenčíne vystupujeme so zmiešanými pocitmi, idúc cez námestie Matúško kávičku od Sládkoviča ťahá so sebou a posledné metre o deviatej večer kráčame spolu farskými schodmi nahor pod Trenčiansky hrad ku karneru, kde sme 5 dní dozadu začali túto našu malú púť Spolu za Hranice.

Ach, či to bolo krásne! Ľúbim Vás a ďakujem Vám za všetko, kamaráti.
 
Katka Janurka

———————————————————–

         Ak sa Vám tento článok páčil aľebo máte radi ostatnú moju tvorbu, veľmi ma poteší, ak ma v mojom písaní podporíte nejakým tým chrastivým euríčkom cez Ko-Fi: “Pozvaním na kávičku”. 🙂 Ďakujem pjekňe!

Kto som? Niečo málo o mne pri kávičke | Ko-Fi

Ahoj čitateľ!

       Rozhodla som si založiť stránku na Ko-Fi. Ak Ťa zaujíma kto som a čomu sa venujem, aj v rámci tohto článku sa možno niečo viac o mne dozvieš – alebo priamo kliknutím sem návštevou môjho Kofíčka. 🙂

       Moje meno je Katarínka, aľe zo sociálnych sieťok ma skôr môžeš poznať ako Katka Janurka.

To by bolo meno. Aľe kto som?

       To tak celkom vlastne ešte neviem. Ale snažím sa na seba pozerať ako na človeka, ktorý je …

        Snažiac sa byť vždy láskavý  a empatický Pozemšťan z našej Zemeguľky.

       Živá Bytosť, ktorá sa chce viac a viac zlepšovať vo svojich každodenných činoch a učiť sa k dobru z nášho kolektívneho správania.

      Dlhoročný Vegán Ovocníček, orientovaný na výživnú rastlinnú stravu a celistvé potravinky – pre svoje zdravie, pre zvieratá a pre planétku.

   Nekonečný Milovník Zvierat a najlepší priateľ dvoch zachránených krížencov labradora, najdúchov-útulkáčikov – Bena a Conie, a taktiež verný služobník jeho kráľovskej výsosti – na ulici nájdeného kocúrika, ktorému som už dala asi 15 rôznych mien a ešte stále sa nerozhodla, ktoré bude to hlavné – a teraz už bývam “u neho” v byte. 😀

      Introvert, ktorý miluje ľudí, aľe často je príliš hanblivý a pociťuje davovú úzkosť. Na druhej strane veľmi rád stretáva nových ľudí, pozoruje ich a túži lepšie spoznávať.

   Bloger od roku 2014, ktorý si úžíva proces písaňja a ľúbi hrať sa so slovíčkami, pričom neraz si vytvára vlastné.

  Kreatívna Duša – tvorca ručne vypaľovaných drevených vecičiek. Pyrografia, vypaľovanie do dreva je jej koníčkom – “rada sa zahráva s ohňom a drevom”. Ale iba v kontrolovaných podmienkach. 😀 Inak sa ohňa bojí!

       Bláznivý Otužilec, ktorý sa rád švacne ako veľryba do každého studeného potoka či jazierka cestou po svojich potulkách. Znáša veľmi dobre krátkodobé chladné podmienky a cielene ich vyhľadáva.

   Amatérsky Fotograf – nadšenec tvorby fotografií, ktorý ťahá svoje Sonýčko úplne všade a vždy podvedome hľadá pekné prostredie a dobrú kompozíciu.

    Lesná víla – tancujúca, spievajúca a všeholáskou objimajúca všetky stromy v okolí.

    Osoba zvaná Klbíčko Nervov – ktorá ťažko znáša akýkoľvek stres a napätie, a tak sa snaží robiť všetko preto, aby predišla stresujúcim situáciám a veľmi často v tom zlyháva. 😀

     Pútnik a Tulák  ktorý miluje stratiť sa v lone Prírody so svojím batôžkom. Na celé dni, na týždne, mesiace, na celú Večnosť!

   Dobrodruh – ktorý sympatizuje s minimalistickým prístupom k cestovaniu. Dajte mi širák, karimatku a spacáčik – a je mi rezko do noci do milión hviezdičkového hotela! A som otvorená aj dažďu. 😀

     Vášnivý Ultra Trailový Bežec – ktorý miluje dlhé behy v prírode a kopcoch, celé dni stráviac voľakde na slnku, s vetrom vo vlasoch a ktorý tu a tam siahne na ultramaratónske vzdialenosti. Môj najdlhší beh na jeden záťah bol zatiaľ dlhý 106 km s 5500 m stúpaním – a zvládla som ho s úsmevom, schopná pokračovať ešte ďalej. 🙂

        Barefoot Nadšenec – milovník bosých nôh, ktorého môžete vidieť utekať po ľesoch, kopčekoch a vysokých horách väčšinou v bežeckých Luna sandáloch či úplne naboso aľebo – aspoň, najmä počas zimy, keď je chladnejšie a nasnežíno – v ozaj širokánskych trailových Altra teniskách – pretože si myslím, že obmedzovať naše chodidlá a prsty v pohybe, držiac ich v úzkych topánkach by malo byť považované za trestný čin! 😀

        Sloboda pre pršteky aľebo ich väznenie – ako zaobchádzame so svojimi nôžkami, ktoré nás všade vďačne nosia, tak aj sami so sebou. 🙂

        Pozorujem, bádam, skúmam, objavujem. Som Snílek. Vždy meškám. Aľe vždy mi na tom záleží.

       A viac a viac ďalších rolí, ktoré by mohli vhodne označiť to, kým som a kým môžem byť. 🙂

Čo je však môj zámer a cieľ?

     Chcem pomáhať. Chcem pomáhať ostatným spôsobom, ktorý je mojej duši ušitý na mieru. Chcem sa stať blogerom a dobrodruhom na plný úväzok, keďže to je niečo, čo ma robí skutočne šťastnou a spokojnou. A prajem si mať čo najviac času k tomu, aby som mohla zdieľať. Svoje skúsenosti, vhľady, myšlienky, vedomosti, radosť a vášeň. S tými z Vás, ktorí cítite, že Vám môžem niečo prospešné dať pre Vašu vlastnú cestu. Chcem inšpirovať a byť inšpirovaná. Chcem s Vami viesť podnetné rozhovory, aby som Vás lepšie spoznala – v našich spoločných radostiach, v našich podobnostiach i v našej rozdielnosti. Pretože s odrazom ľudského zrkadla a vzájomnou inšpiráciou dokážeme úžasné veci pre nás a tých, ktorí kráčajú Životom s nami.

         Chcem Tvoriť. Tak jednoduché to je.

Možno Vám to o mne niečo napovedalo …

Ale prečo si práve Ty na tejto stránke?

       Pretože Ty si jeden z Tých, ktorí mi môžu pomôcť a podporiť ma na mojej ceste. Keď mi tu na Ko-Fi, ľudkovia dobrí, “objednáte kávičku”, ukazujete mi tým Váš záujem o moju tvorbu – a tým mi dávate viac SLOBODY byť kreatívna, hravá a radostná. Nie kvôli peniazom. Ale preto, že šetríte môj ČAS. Šetríte môj čas na veci a činy, ktoré ma napĺňajú a tešia – bez strachu a stresu z nedostatku voľného času na tvorbu kvôli potrebe chodiť do klasickej práce, ktorej človek venuje veľmi veľa energie a takmer celý deň, keď viem, že niečo iné mi dáva zmysel oveľa viac.

         Prajem si pre každého z nás, aby sme sa mohli naplno venovať tomu, čo nás naozaj teší, pretože so spokojnosťou prichádza enormne pozitívna energia na tento svet. Za peniaze si nemôžeme kúpiť ani zdravie, ani šťastie. Aľe môžeme ich využiť ako dvere či nástroj k mnohým dobrým veciam. Je to len na nás, ako sa rozhodneme s našim časom naložiť.

     Keď sa staneš mojím Kávičkárom, môžeš ma podporiť hoci ľen raz, príležitostne podľa chuti aľebo aj po celý čas (pravidelne každý mesiac) a aj toto svoje rozhodnutie môžeš kedykoľvek zrušiť, bez obáv.

Som Ti velice povďačná!

Takže v skratke orechovej škrupinky

     Ak sa Ti ľúbi moja tvorba – fotografie, články na blogu, myšlienky, spoločné konverzácie, moja pyrografia (vypaľovanie do dreva), cestovateľské tipy a rady alebo čokoľvek iné odo mňa, prosím zváž, že podporíš to, čomu sa venujem. Poskytneš mi tak väčšiu (finančnú a teda aj časovú) slobodu v tom naďalej pokračovať a zlepšovať sa – a zároveň aj pozitívnu spätnú väzbu pre mňa, ktorú si nesmierne cením.

Mocná vďaka Ti!

Nuže, hybajme na kávičku! :)) 💗

Katka Janurka

Príbeh hafuší – ďakujem za Vašu vlčiu slobodu!

      Myslím si o sebe, že milujem prírodu a túlanie sa po horách. No je to naozaj pravda? V mojom živote sú minimálne dve lásky, Ben a Conie, ktoré ma nútia nezaspávať na vavrínoch domnienok o pravdivosti mojich vlastných postojov a skreslených vnímaní. Aj vďaka nim neustále prehodnocujem, čo je skutočné.

      Čo je to vlastne láska k prírode? Iste má veľa rôznych podôb. Čo ak prírodu vyhľadávam nie z lásky k nej samotnej, ale iba preto, že sa v nej cítim dobre a akosi živšie. Čo ak je to len forma úniku zo systémovej reality? Čo ak ma to do nej ťahá iba z číreho sebectva napĺňania svojej vlastnej potreby po nájdení harmónie a pokoja? A čo ak je naopak práve táto náklonnosť jedna z mála skutočných citov, v ktorých sme tak dennodenne chaoticky zmietaní? Zapĺňa ma mnoho otázok, niektoré zmysluplnejšie, iné menej. Každý deň sa snažím nájsť odpoveď.

       No čo ak je to všetko úplne inak a vlastne na tom aj tak vôbec nezáleží? Tak ako im? Nezamýšľajú sa nad nepodstatnými otázkami, iba jednoducho žijú naplno v každom okamihu, ktorý sa im naskytne. Tak veľmi milujú zdieľať svoju radosť z bytia. Čo ak až vtedy skutočne budem milovať prírodu, keď mi zažiaria pri predstave prechádzky lesom oči tak ako im?

        Až budem nadšením kričať “Áno, prosím poďme!”, bez ohľadu na to, čo si kto okolo pohoršene pomyslí. Až sa budem šťastím smiať bežiac na ostrom slnku, v silnom daždi, v ohromnom vetre, ráno i v noci, za svetla i po tme. Až si budem užívať šantenie na lúkach osvetlených len hviezdami či mesačným svitom. Až nevyspytateľné počasie pre mňa prestane byť otázkou či prekážkou.

   Až budem utekať hore a dolu kopcami nie preto, že potrebujem rozpumpovať srdce a vyplaviť endorfíny, aby som sa v dnešnom svete celkom nezbláznila, ale preto že je to moja prirodzenosť a nič mi v danom momente neprinesie väčšiu radosť. Až mi popadané stromy na cestičke nebudú sťažovať prechod, ale prinesú mi nečakanú dávku skvelého dobrodružstva. Až budem bežať tak rýchlo a ladne, že sa stanem mojimi pľúcami, srdcom a nohami.

         Až budem skákať bláznivo a bez rozmyslu do každého blata, ponárajúc si šťastím celú hlavu a nehľadiac na to, či sa zašpiním ako stádo prasiatok.

       Až budem tým blatom následne striekať každého zadumaného, mrzutého a vlastne tak trošku v sebe samom uväzneného človeka okolo, nehľadiac na to, že by ma zato najradšej kopol do zadku. Až sa bez znechutenia stanem tým najzelenším blativým žaburincom a budem sa z toho tešiť.

       Až budem poliami plnými pichľavých obilných kláskov utekať ako o život, skákajúc cez ne meter a pol od zeme ako srnček, aby som videla na svoju cestu. Až sa budem vedieť ponoriť do labyrintu hry tak oduševnene, až sa v tej chvíli stanem hrou samou.

           Až sa budem môcť spoľahnúť na svoje inštinkty bez použitia akejkoľvek mapy, vždy nájduc najbližší zdroj krištáľovo čistej vody i najkalnejšieho jazierka. Až sa nebudem môcť nikdy stratiť, pretože si budem vedomá toho, že nesprávna cesta neexistuje. Až sa stanem cestou samou.

       Až budem spontánne aj bez vyzvania skákať do vody, či je leto alebo zima, či je voda príjemne teplá alebo či má iba 4 stupne. Až moje telo splynie s vodou ako telo vydry. Až v nej budem plávať tak dlho, že sa stanem vodou samou.

       Až budem posadnutá hádzaním drievok alebo akoukoľvek inou radostnou činnosťou natoľko, že zabudnem aj piť či jesť. Až moja pozornosť dokáže vytesniť všetko ostatné a ja sa stanem drievkom samým.

        Až nebudem odhadzovanie snehu vnímať ako drinu navyše, ale ako najväčšiu zábavu sveta a budem liezť pod lopatu, hryzúc zúrivo sneh, stanúc sa ním. Až sa stanem tým, na čo sa práve pozerám.

         Až sa budem dolu kopcom kotúľať v lístí, blate či snehu bez ohľadu na to, že sa mi naberú až za krk. Až sa budem s precíznym pokojom čistiť od prichytených lístkov, kúsok po kúsku. Až mi nebude vonkoncom prekážať, že mi vo vlasoch zopár z nich ostane. Až budem každú maličkosť vnímať ako to najkrajšie, čo sa mi dnes mohlo prihodiť.

         Až budem oplývať úctivým rešpektom a pokorou pred mocnými silami Matky Zeme a nebudem sa snažiť si dokazovať svoje schopnosti. Až sklopím uši a chvost tam, kde je lepšie mať sa na pozore a hrdo budem stáť tam, kde si to situácia vyžiada.

           Až prestanem druhým skákať do reči a budem vždy ochotná bez slova či vnútenej rady ponúknuť druhým svoje plece a ruku v núdzi. Až budem schopná kohokoľvek v tichosti vypočuť bez posudzovania, no zároveň budem hlasno brániť slabších pred neprávosťami.

        Až prestanem mať očakávania od druhých a ich nežný dotyk či milé slovo si budem vážiť viac než soľ nad zlato. Až mojim najväčším strachom prestanú byť domnelé problémy vytvorené mojou mysľou, ale bude ním jedine v mysli uväznený človek, žijúci a konajúci bez lásky, tápajúci za svetlom.

        Až budem schopná svojou nevinnou podstatou číreho šťastia zažať svetlo v každom žalári srdca a vyčarujem tak úsmev na tvári aj toho najnešťastnejšieho človeka na zemi. Až budem na mojich blízkych hľadieť tak láskyplne ako oni hľadia na mňa.

          Až budem láske tak oddaná, že na žiadne sebectvo neostane priestor. Až budem schopná otvárať druhým srdcia už len preto, že som láska. Nič viac a nič menej. Iba láska.

            Až čas prestane plynúť a ja ho prestanem počítať na roky, týždne, dni, hodiny a sekundy. Až čas premením na lásku. Potom všetko prestane existovať a splynie v jedno. Až sa tam všetci spolu stretneme.

BEN

        V ten deň, keď som Ťa kráčajúc s bratom z vlakovej stanice, našla opusteného pochudnutého a tak trochu zanedbaného, som to pocítila. Pozrel si sa na mňa, uvidel si ma a išiel si bez váhania so mnou. Nespoznala som Ťa, ale Ty mňa áno. Neuvedomila som si, že ma odmalička poznáš. Nevedela som, že si to Ty, ku komu vždy natešene načahujem rúčky cez plot spomedzi všetkých Tvojich súrodencov, čakajúc kedy ma vyoblizuješ až za ušami. Nečakala som, že budeš od svojho domu tak ďaleko. Racionálne uvažovanie sa snažilo preľstiť moje vnútro.

       Ale niečo mi našepkávalo. Tušila som, že si to Ty. Nechceli Ťa, tak si ušiel. Pretĺkal si sa sám niekoľko dní a nikým si sa nechcel nechať odviesť. Mal si strach z ľudí. Ale zo mňa nie. Keď som Ťa chcela vrátiť domov, strašne si plakal. Nechcel si byť bezo mňa, no ja som v tom čase nevedela, čo mám robiť. A tak som Ťa aspoň chodila pýtať von na prechádzky a ešte párkrát Ťa tam zaniesla. Zakaždým mi Tvoj nárek pri mojom odchode lámal srdce. Jedného dňa Ťa už vôbec nechceli, zavreli pred Tebou dvere. A ja som tak veľmi vďačná, že si mohol ostať so mnou.

        Nemaj strach, maličký, tam sa už nevrátiš. Ty si tu pre mňa a ja som tu pre Teba.

Spolu.

CONIE

          Keď som Ťa uvidela na fotografii – vyzerala si celkom ako Ben, niečo ma nútilo dozvedieť sa o Tebe viac. Prešlo len málo času, obraz Tvojej tváre mi nepokojom v mysli nedával spávať. Musela som prísť za Tebou do útulku. Triasla si sa od zimy, bála si sa, na vychudnutom telíčku Ti trčali kosti, nechcela si jesť a v očiach obohnaných hustými bielymi mihalničkami si mala zmes neznesiteľného smútku a láskyplnej nádeje. Túžobne si mi podávala svoje labky – stavajúc sa na zadné, len aby som už neodišla. Pohľad na Teba by zlomil nejedného chladom poznačeného človeka. Nemohla som si Ťa vziať hneď, ale až o tri ďalšie nekonečné dni.

      Ty si však bola trpezlivá. V ten mrazivý decembrový deň som sa ponáhľala za Tebou, vidiac ostatné desiatky psíkov hrať sa na dvore. Uvidela som Ťa. Uvidela si ma. Ty jediná si čakala nalepená na bráne s tými túžobnými labkami. Iba na mňa. V duchu som sa pýtala, či tam stojíš bez prestávky už tri dni. Zobrala som Ťa do náručia a rozplakala som sa. Musela som Ti miestami pomôcť, taká si bola zoslabnutá. Odkráčali sme spolu v tom mraze domov, no v srdciach sa nám rozhoreli plamienky.

     Nemaj strach, maličká, tam sa už nevrátiš. Ja som tu pre Teba a Ty si tu pre mňa.

Spolu.

              Spolu. Spolu mi pomáhate. Spolu Vám pomáham. Spolu si pomáhame navzájom. Beník sa už toľko nebojí ľudí, Conie mu ukázala, že nie sú všetci zlí. On ju naučil nebáť sa vody, schodov, mreží, mostov a kanálových poklopov. Ja som im dala pocítiť, že sa nemusia báť o svoj domov, pretože ich budem ľúbiť bez ohľadu na čokoľvek.

          Aj keď sú každý druhý deň od blata, od hovien, vyváľaní v mŕtvej žabe či čučoriedkach. Aj keď z toho často smrdia horšie ako tchory. Aj keď brešú na všetko čo sa kde mihne, špeciálne na ježkov. Aj keď mi občas donesú uloveného potkana či drobného vtáčka. Aj keď mi škrabú nástojčivo na dvere zo strachu pred novoročnými delobuchmi. Aj keď som potom celá rada, že mám zámienku, aby mohli so mnou spať v izbe.

        Aj keď celý rok plznú a ich bielu srsť si nájdem aj v spodnom prádle. Aj keď dvor po ich zákroku vyzerá ako rozbombardované mínové pole pretkané zákopmi z prvej svetovej. Aj keď sa mi počas noci pod širákom snažia nasáčkovať do spacáku, až mi tak odkrvia nohy, že sa vôbec nevyspím. Aj keď ich musím zobrať aspoň na 7-hodinovú prechádzku, aby boli aspoň ako-tak kľudní, a potom aj tak dokážu s drievkom v ústach s hypnotickým pohľadom nabádať k šibalstvám ďalšieho pol dňa.

             Aj keď mi sadajú pri každej možnej príležitosti na hlavu, pretože to je zjavne to najpohodlnejšie miesto. Aj keď Conie Bena kúše žiarlivo do krku akonáhle sa ho snažím pohladiť a vyzerajú pri tom obaja totálne komicky. Aj keď pri ich vyhadzovaní z chodby na dvor musím na povely použiť všetky svoje zásoby prísnosti a aj tak ich nakoniec porazená vytlačím von formou fúrika. Aj keď po mne hádžu vyčítavými bielkami v očiach zakaždým, keď idem sama dovnútra. Aj keď sa mi ani nepozrú do očí a odvracajú tvár, keď odchádzam z domu bez nich.

             Dokonca aj keď tie najväčšie výčitky vo svojom živote cítim práve preto, že nemôžem s nimi tráviť všetok čas sveta, ale “odkladám” ich, keďže neraz mám dôležitejšie veci na práci. A mám naozaj? Mám strach, že ich sklamem, hoci tuším, že oni takto čierne nad tým vôbec nepremýšľajú. Viem, že výčitkami si nijako nepomôžem, no ťažko sa mi zmieruje s tým, keď s nimi nie som, pretože im v očiach vidím, že sú každý jeden okamih pripravení venovať len mne. Nám. A ja by som im to tak veľmi chcela vedieť dostatočne oplatiť.

          Oni ma učia vážiť si každý moment, ktorý môžeme stráviť spolu, vediac, že aj v tej najpochmúrnejšej životnej chvíli sú tu pre mňa s čistým srdcom otvoreným na labke. Ukázala som im hory a svet – a oni mi ukazujú ako si spleť života naplno vychutnať.

          Osem labiek, štyri ušká a dva chvostíky. To je môj recept ako sa priblížiť šťastiu. Aký je ten Váš?

         Ďakujem, že mi neustále pripomínate tú – nám všetkým vlastnú, detskú schopnosť tešiť sa zo života. Ďakujem Vám, Beníček a Koníček, zo srdca ako najviac dokážem.

Ľúbim Vás.

Katka

Ak sa Vám tento článok páčil alebo máte radi moju tvorbu, veľmi ma poteší, ak ma v mojom písaní podporíte cez Ko-Fi: Pozvaním na kávičku. 🙂 Ďakujem! Katka

Ako (ne)ušetriť peniaze a (ne)uvariť si pritom mozog?│Malá Fatra z Rajca do Martina

Napríklad takto – chodením peši – po slnku a dlho! 😀

        Povedzme, že aj takmer 30 kilometrov v takmer 30 stupňoch. 😀 A nastúpať pritom cez 1111 metrov už len tak akoby na dôvažok. 😀 Síce je to dlhšia, ale zato aspoň náročnejšia cesta. 😉 A výsledok je jednoznačne … hmm, aký vlastne? To zistíš vždy až na konci, milý pútnik, po tom ako vykročíš.

           Teraz Ťa zoberiem na výlet k môjmu výsledku … Dnes mám totiž za cieľ dostať sa Domov. Ako E(ííí)T(tííí) – len trošku bližšie.

          V bežnej (akože klasickej) praxi by si človek k tomuto účelu pozrel spoje a dopravil sa nimi v čo najkratšom čase z bodu A do bodu B. V mojom prípade to tentoraz znamená z Považskej Bystrice do Martina. Avšak v tej BEŽnej (akože bežeckej -pozdravujem LáĎu :D) si milovník dlhých behov, diaľkosiahlych turistík a niekoľkodňových pochodov vymyslí iný fígeľ, ľebo však precestovať “pol dňa” keď je pekne? To by bola škoda, ale prekráčať ho … to znie super. A k tomu nech žijú mapy.cz. 😀

       Ráno budíček nejako pred šiestou. Uff! Zombíček sa vykotúľal po minimálne desiatich minútach hundravého hužvania periny z postele. Nejaké to zvyšné pobalenie sa – beriem si domov veci na 5 dní – a ľôcham mrkvovo-jabĺčkovú šťavu pripravenú v chladničke od večera. K tomu balím na cestu aj banánové smútiky a poberám sa na autobus do Rajca, lebo ešte idem s Patrikom pozrieť do Alpensportu. Tam hodný čas pobudnem, ľebo som ľenivuô vyraziť do tých pekov, ktoré sú už teraz ráno značne enormné. Samozrejme, že čím neskôr pôjdem, tým čo-do horúčav horšie, aľe darmo by ste v tomto u mňa logiku hľadali. 😀 Medzitým ma zaujmú odtlačky šiaľku od kávy na papieri pri pokladni a nutkavo dostanem potrebu niečo z toho vytvoriť. Tvarom mi škvrna totiž pripomína skalnaté grúňe Rozsutec alebo Podskalský Roháč. 😀 Nakoniec mi pod rukou vzniklo toto … A ja sa presne o 12:00 zulu najslnečnejšieho pozemského času dávam konečne na cestu. 😀

Machuľe od kávy a Podskalský Roháč ako si ho v hlave predstavujem :)
Machuľe od kávy a Podskalský Roháč ako si ho v hlave pamätám. 🙂

            Veľmi rada sa túlam sama. Mám za lubom polobeh – zrýchlený presun, ale už po pár kilometroch rozpraženej asfaltky si uvedomujem, že s takto plne naprataným batôžkom, aj keď len 20-litrovým (WAA Ultra Bag), to behom nie je žiadna sranda. 😀 Celkom nechápem, ako s ním môžu behať Marathon de Sables, pre ktorý bol navrhnutý – 251 km počas 6 dní saharskou púšťou v Maroku. Veď by ma usmažilo. Ale asi sa začínam už teraz cítiť podobne ako oni, a tak radšej prechádzam len do rezkého kroku. 😀 S tým batohom mám pochodených stovky a stovky kilometrov na dlhých trekoch, ale behať s takou opachou, no pfuj, ďakujem pjekňe!

Na tomto mieste ma absolútne fascinuje línia čiar – obloha, polia, cesta.

        Mala som na výber – či ísť cca 28 km cez Kunerad alebo 38 km cez Hnilickú Kýčeru. Keď pozerám na tie kopce takmer v nedohľadne a slnco v dohľadne až moc, pričom moje stehná ešte stále pamätajú nástrahy pani Kýčery a nekonečnosť sedla tety Majbíkovej, volím radšej kratšiu variantu. Za Rajcom sa teda napájam na cyklotrasu vedúcu do Kamennej Poruby.

Martinské hole úplne vzadu vľavo. 🙂 Tam už budem za polovičkou trasy.

            Nato, že je pracovný deň v čase obeda, tak okolo chodí prekvapivo veľa áut. Občas príjemne osviežujúco zafúka a teším sa z farebných políčok a rozvoniavajúcich kláskov. Vetrík mi mojím smerom h(n)ojne zavanie aj hnoj. 😀 A tam v diaľke na hrebienku nad Rajcom, kde som bola behať minulý týždeň a zastihla ma pritom riadna búrka, je napísaný pozdrav skoro ako pre mňa. 😀 Len neviem, kto je M?

          V Kamennej Porube som asi prvý raz a tento výhľad na Fatru mi pripadá vskutku panoramatičný.

        Za dedinou stúpam asfaltkou do kopčoka a obdivujem miestne pokojne sa pasúce býčky. Ak to teda niesú kravišty. 🙂

              Z vŕšku sa mi odkrýva výhľad na Kunerad a vzadu – celkom vpravo na fotke – už vidím vstup do doliny, kde sa napojím na modrú značku, očakávajúc, že budem potom hodnú chvíľu v tieni.

            Nad Kuneradom sa poteším takejto chalúpke na stračej nôžke a dávam si v tieni smrečkov na pníku pauzu. Posilním žalúdok fľaškou smútika. Nebolo mi hladne ani zle, ale už mi je razom priam spokojne. Aj keď sa hovorí, že Slovákovi je len vtedy dobre, keď mu je dobre zle. 😀

            Po chvíli pokračujem ďalej a vstupujem do doliny, ktorou ma čaká ešte ďalších 7 km po asfaltke či štrkovej ceste a potom 2 km strmším lesným chodníčkom na hrebeň.

             Hneď však smutne zisťujem, že žiadny tieň sa v doline konať nebude – nemá totiž z čoho. Stromy tu už takmer nie sú, lesy tiež. Vysekané skoro na kompletku. 🙁 Páľava, s ktorou som na tomto mieste fakt nepočítala, sa mi na 7 km zarezáva do hlavy a aj napriek tomu, že popri sa neustále kľukatí zurčiaci potôčik, v ktorom by som sa najmileradšej okamžite vykúpala, tak ako mám vo zvyku, ale dostať sa k nemu cez polmetra vysokú žihľavu je ťažký oriešok. Hlavne po skúsenosti, keď som raz vyhrala 20 eur v stávke o to, či prejdem asi 50-metrový úsek obrovského žihľavového poľa. Síce som dva dni nemohla poriadne spať a štyri dni som mala na nohách spuchnuté “popáleniny” bez milimetríka nedotknutej kože, ale zarobila som si na ne poctivo za minútku. 😀 Biznis, bro! 😎

          Roztopená na 16. km mojej trasy konečne stúpam na lesný chodníček do tieňa stromov.  Len mi to teplo nahrádzajú 170 m výškové na 1 kilometri – výživné. 😀

       Na vyvaľenom pníčku si druhý raz trošku oddýchnem a čochvíľa ma cestička vypľuje z lesa …

        … do čučoriedkových lánov. To značí, že už začínam byť dosť vysoko. Vytešujem sa tu z kľukatého chodníčka a kde-tu pohodených ihličnatých stromkov.

              Takmer dopíjam už svoju druhú fľašu vody a pripadá mi, že mi všetka okamžite vyteká z pórov na celom tele. 😀 Dopotená jak kôň pod sedlom.

            Ako obuv som kvôli závažiu na chrbte dnes zvolila robustnejšie Altry – ich veľkou prednosťou je síce 0 mm sklon medzi pätou a špičkou a fakt mega veľa miesta vpredu na prsty, ale keď som viac naľahko, tak sa aj tak najradšej túlam a behávam v Luna sandáloch alebo naboso. 🙂 Ale to je vlastne všetko, v čom chodievam celoročne na hory. 😀

       Ale! Prívetivé je to, že konečne vidím vysielač. Menej už to, že mi v uškvarenom mozgu pripadá nekonečne ďaleko. 😀

         Posledný úryvok lesa medzi čučoredím pod hrebeňom mi je chvíľkovým vykúpením. 🙂

      Ale keď z neho vyleziem, tie technické zázraky mi pripadajú stále rovnako vzdialené. 😀 No dobre, už trošku menej. Ale tu nastávajú pravé kochačky krásami okolia.

          Veľmi ma to tu pre oko baví, rozhliadam sa na všetkých desať svetových strán – i na krásny lúčny hrebienok vedúci cez Skalku do Turia.

           Vysmiata ako slniečko na hnoji – lebo veď hnoj mám už dnes za sebou a slniečko stále nad sebou. Všetko hrá. 😀

          Neviem, či to len ja toľko fotím na tomto úseku alebo sa ten hrebeň fakt rozhodol ku mne nepribližovať. 😀

     Nechávam za sebou Rajeckú (rajcovnú :D) stranu a prehupujem sa pomaličky lapajúc po dychu a príčetnosti do mojej rodnej Turčianskej hrudky. 🙂

       Uhrančivo ma zobďaleč sleduje pán Kľak, tak mu venujem niekoľko minút rozjímania a spomienok na jesenný prechod hrebeňovky s nocľahmi po útulniach. Špeciálne myslím na úsek od Grand Hotelu PartyZán po Javorinku za Kľakom – veľmi krásna a ofšem nekonečná cesta, keď je človek nabalený na viac dní. Ale nielen moje hafuše – Ben a Conie – mali z toho výletu nesmiernu radosť. 🙂

           Keď sa mi objaví pred očami vysielač a celá Turčianska záhradka ako na dlani, po rozume mi chodí vkuse pesnička od Heľeniných Očí – “Tak tu som, tak tu som! S oholeným kaktusom …”. 😀

         A tam dole už vidím Domov! Martin. Už len zhruba 10 kilometrov.

         Volím ísť asfaltkou po značke a nie po zjazdovke, kvietky rozvoniavajú a stretávam prvých ľudí – cyklistov, makajúcich do grúňa.

      Už niekoľko hodín sa fakt teším na túto horskú chatu! Stará známa, minimálne stokrát navštívená. So známkami fatamorgány a s očami krížom objednávam u tetušky za pultom, s ktorou hádžeme aj kúsok reči, všakovaké šmaky a hneď putujú v podobe pivka a čipsov do bruška. 😀 Masaker zdravé kombo, ale výsostne už túžim po niečom mastnom na zalepenie bachora. A hlavne slanom, lebo všetok môj sodík zostal vysolený v kopci. 😀

           Vonku pri stole náhodou stretávam a prisadám si k Mirke z martinskej Dobrej Prírody/Good Nature a k jej kamarátke. 🙂 Chvíľku debatujeme, potom sa poberajú a mám nakázané sa druhý deň u nich zastaviť – doplnia mi zásoby vegan klobaňe na trip do Dolomitov. Ďaku krástne! Mimochodom, kto by ste chceli, máte u nich 20% zľavu na všetko s kódom KatkaJanurka – stačí im len na SK stránke vopred napísať mail a spomenúť ho. Alebo tu na vynovenej českej webke rovno zadať kód do objednávky. 😉

         Nuž a keď to tak sumarizujem, za pivo a za čipsy som minula to, čo by som dala za vlak, takže som vlastne skoro vôbec neušetrila. Napriek tomu som však získala mnohé – pretože krásny zážitok z prírody, času o samote a zo stretnutia s dobrými ľuďmi mi už nikto nevezme. 🙂 Iba ak slabšia pamäť po 90-tke. 😀

       A tak sa poberám domov. Dolu. Už tak známou cestou. Cez les okolo vodičky …

    … so slniečkom šantiacim tentoraz už za chrbtom a postupne s prichádzajúcim večerom strácajúcim na intenzite …

           … okolo pamätného dela na Hodinovke …

Pamätník delo hodinovka Martinské hole

          … a pod serpentínami okolo chát cez jeden z mojich najobľúbenejších bežeckých chodníčkov na Stráňach …

        … a kúsok ponad Cestu zdravia dolu k domčekom až na Podháj.

Jedľoviny, Martin

    Doma ma hneď pri bráničke čaká srdečné privítanie mojich dvoch miľúbených hafuší. 🙂

Hafuše Ben a Conie

              Fotené v zime – samozrejme – ale presne nejako takto som ja celý čas dúfajúc hľadela na mraky, či sa zatiahnu a či náhodou v tom hicíku nezasneží. Aj s krúpami by som sa uspokojila. 😀

Bol to ale krásny deň!

A Tebe, milý čitateľ, minimálne taký prajem tiež. 🙂

Katka Janurka

Ak sa Ti tento článok páčil alebo máš rád moju tvorbu, veľmi ma poteší, ak ma v mojom písaní podporíš cez Ko-Fi: Pozvaním na kávičku. 🙂 Ďakujem!